Prečo vlastne žijú ženy po menopauze ešte tak dlho, keď už sa ich reprodukčná úloha skončila?
Jednou z hlavných teórií je tzv. hypotéza babičky. Každý pôrod je rizikový a s vekom riziko rastie. Vyplatí sa teda ukončiť vlastnú reprodukciu a investovať do pomoci s výchovou vnúčat. Napriek tomu, že vnúčatá sú geneticky len napoly príbuzné, oproti vlastným deťom, stále je to výhodné.
Obzvlášť u žien, ktoré majú krátke medzipôrodné intervaly. To môže vysvetľovať aj dlhšiu priemernú dĺžku života žien oproti mužom. Načasovanie menopauzy tak môže byť adaptáciou, ktorá umožňuje ženám venovať sa starostlivosti o potomkov svojich detí, kým tie samy ešte dokončujú vlastnú reprodukciu.
Pri ľudskom správaní ma vždy zaujímalo, prečo sú ľudia štedrejší, keď ich niekto vidí.
Pretože nám to zlepšuje reputáciu a zvyšuje šancu, že nám ostatní v budúcnosti pomôžu. Spolupráca môže byť priama, čo znamená, že ti pomôžem, pretože ty si pomohol mne; alebo nepriama, teda pomôžem ti, pretože máš dobrú povesť. Takže sa oplatí byť vnímaní ako kooperatívnejší, než skutočne sme, a reputačné výhody často rozhodujú, či určité správanie prejavíme. Ak nevidíme reputačný prínos, máme menšiu motiváciu takéto správanie vykonávať, aj keď máme vlastné morálne zásady.
To by však mohlo vyústiť do toho, že keď sa nikto nepozerá, žiadne morálne zásady nepotrebujeme.
To našťastie nie. Pevný morálny kód je jednou z najjednoduchších a najvýhodnejších stratégií. Ak sa človek správa konzistentne a nezáleží mu na tom, či ho niekto vidí, je to kognitívne úsporné, pretože nemusí zakaždým znovu premýšľať, ako sa v danej situácii zachovať. Zároveň sa tým vyhne chybám a situáciám, keď si myslí, že je sám, ale niekto ho napriek tomu sleduje. Takže tým minimalizuje aj riziko straty svojej reputácie.
Niektorí ľudia sa prezentujú ako veľkí altruisti, ale len vtedy, keď je prítomné publikum. Hneď ako sa ukáže, že v skutočnosti žiadny pevný morálny kód nemajú, reputačný dosah je pre nich obrovský. Všeobecne sú však extrémne prípady, keď má človek možnosť nepozorovane konať neeticky, napríklad keď nájde peňaženku s občianskym a veľkou hotovosťou, pomerne vzácne. Na druhej strane však niektorí ľudia idú podľa stratégie minimalistického morálneho kódu.
Čo to znamená?
Že niektorí ľudia napríklad otvorene porušujú spoločenskú etiketu, aby zdôraznili, že im na názore ostatných nezáleží, napríklad sa správajú hrubo pri stole alebo kritizujú druhých priamo do očí. Tým však zároveň vysielajú signál, že ich vlastný, veľmi úzky súbor etických pravidiel je neochvejný. Čím menší tento súbor je, tým ľahšie sa dá demonštrovať, že ho dodržiavajú vždy, aj keď sa nikto nepozerá
Obklopujú sa títo jedinci ďalšími ľuďmi s podobne minimalistickou morálkou?
My všetci máme tendenciu vyhľadávať ľudí, ktorých kombinácia morálnych zásad a spoločenských noriem je podobná tej našej. Ľahšie potom odhadujeme ich správanie, jednoducho môžeme použiť princíp „podľa seba súdim teba“. Pokiaľ má niekto rozsiahly súbor spoločenských pravidiel, môže pôsobiť buď ako pokrytec, alebo, naopak, ako človek s veľmi disciplinovaným kódexom. A aj človek s neochvejným minimalistickým kódom môže v očiach ostatných budovať dôveru.
