Ešte nedávno som mala pocit, že máme všetko. Jeden druhého a dve zdravé a šikovné dcéry. Je pravda, že nebol medzi nimi vysnívaný syn, ktorého môj muž zakaždým tak skalopevne očakával, ale obe baby ho ľúbia viac ako desať synov dokopy. Lenže manžel akoby to necítil, akoby mu nič z toho, čo máme, nestačilo. Domov chodil čoraz neskôr, a keď konečne prišiel, bol ako podráždený tiger v malej klietke.
Prečo – to som z neho nikdy nedostala. Nič totiž nevysvetľoval. Len kričal. Až nedávno prišiel z ničoho nič za mnou, že už nevládze, že musí preč. Aspoň na istý čas musí vypadnúť z tohto príliš vážneho a dospelého života, v ktorom je vrcholom vzrušenia to, či budeme mať na budúci mesiac na splátku hypotéky. Lebo takto si svoj život nepredstavoval... Nerozumela som mu alebo možno nechcela rozumieť. Keby mi to povedal po pár mesiacoch chodenia, prosím.
Ale toto si predsa otec rodiny po šiestich rokoch manželstva nemôže dovoliť... Ako môže myslieť len na seba? Čo necíti žiadnu zodpovednosť?
Priznávam, k oltáru som ho „popostrčila“. Vrátil sa k rodičom a ja som zostala sama. S deťmi, so zúfalými výčitkami a spleťou pocitov, sklamaní a nekonečných úvah, kde sa to pokazilo. Je pravda, že som sa možno chcela vydávať viac ako on ženiť, že svadba, deti, rodina boli moje sny. Ale ani on nikdy nepovedal, že to nechce. Len sa napriek rokom chodenia do ničoho nemal. Ale načo sme mali čakať? Mali sme dobrú prácu aj vek.
Tak som ho k oltáru trochu popostrčila, ale „áno“ povedal dobrovoľne a sám. A ja som ho vtedy povedala nielen jemu, ale aj jeho motorkám a kamarátom. Ale určite nie tomu, že budem s dvoma malými deťmi väčšinou sama. Jasné, že som mu potom občas vyčítala, keď namiesto za nami, utekal z roboty najskôr za nimi a vracal sa, až keď dievčatá spali. On bol v dobrej nálade, ale ja som bola zúfalá.
Po jednej dramatickej hádke som však mala pocit, že ma pochopil, začal sa viac venovať dcérkam a ja som verila, že sme konečne našli zlatú strednú cestu. Lenže on si na nej zjavne pripadal ako na vedľajšej. Po prvotnom šoku z jeho odchodu som sa ako záchytného lana chytila jeho vety, že je to len na čas. Ale keď na tým rozmýšľam dnes, tak sa bojím, že nejestvuje čas, ktorý by zmenil to, že chce od života niečo iné ako ja. Alebo áno?
Odpoveď od odborníčky PhDr. Evy Krkoškovej nájdete na ďalšej strane
