Keď človek nemá rodinu ani partnera, všetci ho ľutujú, že bude na Štedrý deň sám. Oveľa horšie je však prestáť adventné obdobie. Dvadsiaty štvrtý december som si celkom užívala. Nešetrila som na sebe a dožičila si dobré jedlo, popíjala punč alebo varené víno, chrumkala koláčiky a pozerala sa na rozprávky. Dokonca som si pod stromček položila aj pár darčekov – ešte neotvorené balíčky s vecami, ktoré som si objednala cez internet, takže na mňa čakalo aj nejaké to prekvapenie, či sa mi kúpa vydarila.
Počas adventu som sa však cítila oveľa horšie. Všadeprítomná „masáž“ v obchodoch aj v televízii, že Vianoce znamenajú hlavne zdieľanie radosti s blízkymi ľuďmi, ma nútila premýšľať o tom, či som sa v živote nevydala zlou cestou. Nebola by som s nejakým mužom predsa len šťastnejšia? Aktívne som si však partnera nehľadala, sám od seba sa nijaký neobjavil a mne to väčšinu roka takto vyhovovalo. Až na ten prekliaty december…
Za tie roky, čo som bola sama, som si proti melancholickej adventnej nálade dokázala vytvoriť celkom účinnú obranu. Zapájala som sa do rôznych charitatívnych projektov, pomáhala v útulkoch pre opustené zvieratá aj v domoch na polceste. Každá adventná nedeľa patrila čítaniu Dickensovej Vianočnej koledy a v sobotu som chodila na dlhú popoludňajšiu prechádzku. Jednoducho to chcelo nabitý program a pevný poriadok, aby sa človek neutápal v čiernych myšlienkach.
Rovnako to bolo aj v tom roku, keď som sa zoznámila s Borisom.
Hoci som na venci zapálila už štvrtú sviečku a Štedrý deň bol za dverami, príroda ako by sa zbláznila: slnko začalo poriadne hriať. Šmýkala som sa v roztopenom snehu, prezerala si sviatočnú výzdobu v oknách cudzích domov, a keď som sa dostala za mesto, zamierila som do lesa. Hneď skraja som si všimla muža skrčeného pri smreku a hneď ma napadlo, že ide o zlodeja.
Kľačal pri celkom peknom stromčeku, veľkosťou akurát tak do obývacej izby. Zdiaľky som videla, že muž má so sebou sánky, čo ma ešte viac utvrdilo v domnienke, že chce smrek odrezať a odtiahnuť ho na nich domov. Prečo by si inak bral do lesa sane, keď navyše všade leží už len roztečená brečka?
„Hej, vy tam! Nechajte ten strom okamžite na pokoji!“ skríkla som naňho skôr, než som si to stihla rozmyslieť. „Zavolám na vás políciu!“
Muž ku mne zdvihol hlavu. Čakala som, že mi začne sprosto nadávať, vyhrážať sa, alebo mi bude nervózne vysvetľovať, aký je chudobný, ale rád by rodine urobil pekné Vianoce so živým stromčekom, ktorý stojí majland. Lenže on sa namiesto toho usmial. „Prečo by ste volali políciu? Ja predsa nerobím nič zlé.“
„Kradnete stromček!“ zaútočila som.
„Ale prosím vás. Nič nekradnem. Naopak, niečo sem pridávam,“ zasmial sa a pokynul mi, aby som podišla bližšie.
Jeho slušnosť a bezstarostnosť mi dodali odvahu, takže som urobila ešte pár krokov smerom k smreku. A potom som začervenala ako rajčina. Bolo to presne tak, ako hovoril. Stromček nechcel odrezať, on ho ozdoboval!
„Zvieratá si tiež zaslúžia pekné Vianoce, nemyslíte?“ ukázal na debničku na sánkach. Bola plná jedlých ozdôb. Zazrela som mrkvové a kalerábové hviezdičky, lojové gule a tyčinky s lisovanými semienkami, oriešky nasypané do krásnych kŕmidiel vyrobených z kokosu či vydlabaných tekvičiek, vetvičky so šípkami a jarabinami. A smrek zo strany, ktorú už ten pán stihol ozdobiť, vyzeral naozaj nádherne.
„To ste urobili vy sám?“ vydýchla som.
„To nie je nijaká veda,“ zasmial sa. „Akurát tie gule a tyčinky som kúpil.“
„To ste teda veľmi šikovný,“ pochválila som ho, a keď sme sa už dali do reči, povedala som, že sa tiež snažím pomáhať, hoci trochu inou cestou – prostredníctvom charity.
„A pomôžete aj mne?“ gestom ma vyzval, aby som sa k nemu pridala a ja som sa pustila sa do zdobenia tiež.
Pár minúta a krabica na sánkach bola prázdna. Chvíľu sme vedľa seba ticho postáli a obdivovali ozdobený smrek, potom ma však pochytila vianočná nálada a začala som si pohmkávať nejakú koledu. Muž, ktorý sa predstavil ako Boris, sa pridal a už za okamih sme obaja hulákali... no, ako na lesy. Snáď nám to zvieratá, ktoré sme museli tým krikom vydesiť, v ten slávnostný moment odpustili.