Inscenácia Na ceste do Damasku, ktorá mala nedávno premiéru v divadle Astorka, ktorej ste členkou, je o hľadaní čistého citu, lásky, pravdy, zmyslu života. Našli ste ho?
Zmysel života je v živote samotnom. Ako ho žijeme. A lásky nikdy nie je dosť, ako sa hovorí. Mala som veľa lásky, aj mám. Aj z mojej rodiny, aj od partnerov, aj od ľudí. No človek je nenásytný... Ale snažím sa ju aj dávať, preto jej toľko dostávam. Hra, ktorú spomínate, je o veľmi egocentrickom mužovi, ktorý stále hľadá sám seba, no to, ako sa správa voči ľuďom veľmi egoisticky, to nevidí. A to je také posolstvo do dnešnej doby, nájsť v sebe lásku, odpustenie a pochopenie pre druhých. Bez toho veľkého egoizmu, ktorý je aj v politike, aj všade, kde „ja“ je stredobodom. Je to o tých mačoch, ktorí si myslia, že spasia svet svojím „ja“.
Poznali ste takých mužov okolo seba?
Áno, aj poznám. Stále sú tu a je ich, žiaľ, dosť.
V poslednom našom rozhovore ste povedali, že napriek tomu, že vám zopár vzťahov nevyšlo, v lásku medzi ženou a mužom veríte aj vo vyššom veku. Stojí niekto po vašom boku?
Mám niekoho, nie je to však ani herec, ani režisér. Nie je z našej brandže. To je také pekné, že ešte aj v tomto veku môžeme stretnúť muža, s ktorým si rozumieme. Je to veľmi príjemné, už sme však zároveň opatrné.
V spomínanej hre hráte matku. A matku dcéry (hrá ju kolegyňa z divadla Astorka Anička Rakovská), ktorá má neľahký život s manželom, stvárňujete aj v seriáli Sľub a ste jej tam veľkou oporou...
Tam hrám dokonca aj babku, keďže mám dve vnúčatá. Sama som matkou dvoch dcér a jedného vnuka, preto som rada takýmto hereckým príležitostiam. Matky hrám dlho, už vo filme Špina, ktorý režírovala mladšia dcéra Terezka. Človek hrá to, čím žije. Teším sa, že mám stále herecké príležitosti, lebo ma to aj veľmi baví. Rada hľadám nové tváre matiek, aj keď tam stále vidím tú moju mamu, s ktorou sme mali veľmi pekný vzťah.
Aj ste sa jej so všetkým zdôverovali?
V puberte nie, ale už keď som mala deti a bola som staršia, tak áno.
Poslúchajú vás vaše dve dcéry?
(smiech) No, to skôr musím poslúchať ja... Obidve sú samostatné bytosti.
Ani sa s vami neradia?
Ale áno, najmä mladšia Terezka sa občas so mnou radí – o tom, čo robí, ale hlavne, keď sú choré mi zavolajú obidve. Dorotka chce prísť na všetko sama, no nakoniec sa aj ona poradí so mnou aj s Terezkou. A keď sa v niečom zásadnom rozhodujem ja, na prvom mieste sú moje dcéry, vždy sa najprv poradím s nimi.
V poslednom období ste prežívali veľký úspech mladšej dcéry s filmom Otec, ale aj bolesť staršej. Dorotka je otvorený človek, čo má na jazyku a na srdci, zavesí aj na sociálne siete. A tam sme sa dozvedeli o jej vážnej diagnóze. Ako ste to prežívali v rodine?
Spočiatku to bolo strašné. Nevedela som to vôbec spracovať. Teraz sa mi zdá, že je taká silná, že to dá. A keďže tomu aj na sto percent verím, ako by som vytesnila ten strach, myslím si, že ten boj vyhrá. Má to veľmi ťažké, ja sa jej snažím pomáhať, ako viem, ale v niečom sa nedá pomôcť, len stáť pri nej a byť oporou. Jedna vec je, že tomu veríme, ale druhá vec je psychika, to musí vybojovať sama.
