„A čo teraz?,“ usmiala som sa na Borisa, od ktorého sa mi nechcelo odísť.
„Teraz tú debničku zase naplníme. Pomôžeš mi nazbierať nejaké vetvičky? Žijem sám, stromček si nezdobím, ale aj vetvy vo váze vyzerajú veľmi pekne.“
Poznámka o tom, že je sám ako ja, ma pohladila po duši. Niežeby som mu samotu priala, ale zmocnila sa ma nádej, že z nášho stretnutia môže byť niečo viac.
A veruže aj bolo.
Keď sme sa vracali k mestu, bola už tma a zase prituhlo. Zvyšky snehu zamrzli a blyšťali sa vo svite lámp. Pomáhala som mu ťahať sánky, pod nohami nám chrumkalo
„Škoda že nie je trochu viac snehu. Hneď by som sa na tých saniach zviezla,“ povedala som Borisovi, s ktorým som sa len nerada lúčila pred mojím domom a zaželala mu krásne sviatky.
Tej noci sa však stal vianočný zázrak. Aspoň v mojich očiach to tak vyzeralo. Z ničoho nič zase začalo snežiť a ráno ma zobudila snehová guľa, ktorú mi niekto hodil do okna. Myslela som, že za to môžu nezbedné deti od susedov, nasadila som akože prísnu tvár a ešte v pyžame vykukla von, aby som im hlasno pripomenula, že také veci sa nerobia.
„Tak som tu na to sánkovanie,“ mával na mňa Boris a mne kútiky úst, zamračené do podkovy, okamžite vyleteli hore. Blbli sme v snehu vari hodinu ako deti, zjazdili sme kopec a pretekali sa pritom s malými špuntmi. Bolo to najkrajšie adventné ráno, aké som po dlhom čase zažila, a aby som sa zaň Borisovi poďakovala, pozvala som ho k sebe na čaj s medom a vianočku. Samozrejme domácu.
Odvtedy mám advent ešte nabitejší ako predtým. Nielenže s Borisom stíhame pomáhať rôznym charitám, organizujeme pravidelné prechádzky a nedeľné čítanie Vianočnej koledy, navyše v lese zdobíme stromček pre zvieratá a pribudlo mi aj to zdieľanie radosti a nakupovanie darčekov pre najbližších. Menovite pre môjho muža, jeho veľmi šikovného syna, ktorého má z predchádzajúceho nevydareného manželstva a jeho dve deti, Borisove vnúčatá.
MAGDA, 56 ROKOV