Neistá
Do haly som vletel ako veľká voda. Poháňal ma stres a strach z toho, čo sa dozviem. Bál som sa spomaliť, vedel som, že by som zneistil a tomu strachu podľahol. Niekedy je možno lepšie nevedieť… „Pán Drobný?“ odhadla ma správne recepčná. „Už by som tu nemala byť, ale vymenila som si službu. Čakám na vás. Je to izba dvesto pätnásť. Druhé poschodie,“ kývla k výťahu. Podišiel som tri kroky naznačeným smerom, keď ma niečo napadlo. Vrátil som sa k pultu. „Prečo to vlastne robíte?“ Žena so sebou cukla rovnako ako manželka pri našom poslednom rozhovore.
Až teraz som si všimol, že si nervózne hryzie peru a má trochu rozmazanú riasenku. „Pretože si to ten hnusák zaslúži,“ šepla a sklopila oči. V tej chvíli som všetko pochopil. Zabúšil som rázne. Raz, dvakrát. Za dverami izby niečo zadunelo, mal som pocit, že za nimi niekto dýcha. Zaklopal som tretíkrát. „Budem tu stáť napríklad do rána,“ povedal som polohlasom. Nechcel som vyvolávať scény. Čo keď sa nakoniec ukáže, že je to len hlúpy omyl? Napríklad je ten masér v inej izbe, s úplne inou ženou…
