Sebaláska je veľmi dôležitá pre dušu i telo.
StoryEditor

Poradkyňou pre osobnosť a vzťahy Renáta Kočišová: „Áno“ pre sebalásku!

22.01.2023, 17:00
Vzťahy

Spája sa s otvorenosťou, prajnosťou aj prijatím. Nájsť vhodné prirovnania pre sebalásku je oveľa menej náročné, ako ju naozaj precítiť. O tom, či si ju zamieňame so sebeckosťou a ako si vybudovať k sebe láskyplný vzťah, sme sa rozprávali s poradkyňou pre osobnosť a vzťahy Renátou Kočišovou (59).

Sebaláska. Tak často skloňované slovo, ktorému však veľa ľudí stále nerozumie. Alebo skôr nechce rozumieť... 

... a pritom je to také jednoduché. Sebaláska je prijímajúci a láskavý vzťah k sebe samému.

Je natoľko v bežnom živote, kolorite dní a vzťahov dôležitá, že by mala byť na prvom mieste?

Môžeme ju chápať ako základ nášho vzťahovania sa k sebe aj k ľuďom. Je to kvalita, ktorá je stále prítomná a určujúca formu našich reakcií. S ľuďmi, ktorým nechýba sebaláska, sa nám ľahšie komunikuje, a aj my sami sa cítime prijímaní.

Často však vnútorne bojujeme s tým, čo je sebaláska a čo egoizmus. Pritom odpoveď sa nachádza už v samotných slovách. Kým sebaláska pramení z LÁSKY, egoizmus je o EGU...

Áno, rozdiel je v pozícii, z ktorej konáme. Sebaláska je prepojená so schopnosťou milovať. Predstavme si, že je to nádoba, ktorá je plná, a tak máme na rozdávanie. Egoizmus pramení z deficitu, niečo nám chýba, máme málo a bojíme sa, že ak si neurveme zo sveta, čo potrebujeme, tak sa nám nič neujde. Obávame sa, že keď dáme, tak o niečo prichádzame. Z nádoby ubúda a my sa strachujeme, že zostane prázdna. Môže to znieť paradoxne, ale je to úplne naopak.

image

Renáta Kočišová

Keď dávame, tak sa nám zároveň dostáva. Kde je však hranica medzi účelovým správaním a skutočným dávaním?

Ak dávame preto, aby sa nám to vrátilo, aby sme tiež dostali či aby nám bol niekto vďačný, tak sme zase pri motivácii z deficitu. Keď nedostaneme, cítime sklamanie a možno aj hnev. Pri skutočnom dávaní prameniacom zo sebalásky je motivácia rastová a z radosti. Nám samým to dáva možnosť prežívať seba ako ľudských, vzájomných, dobrých, hodnotných. Čo však nie je cieľom, ale vedľajším efektom, a v tom je zásadný rozdiel.

Bojíme sa priznať si a žiť s tým, že sa máme radi. Nie je to aj tým, že sme boli vychovávaní v tom, že si musíme vážiť a mať radi druhých ľudí?

Áno, výchova je výrazným faktorom v tom, ako pristupujeme k sebe samým a k svetu. Keď sa naučíme dať potreby iných nad tie vlastné, dať dôležitosť iným, a nie sebe, máme v sebe chaos. Cítime, že niečo je pre nás dôležité, že za tým chceme ísť, ale bojíme sa posudzovania a odmietnutia. Máme v sebe zvnútornené presvedčenie, že je správne dať prednosť druhým. Pričom vážiť si a mať rád ľudí je dobrá vec, len to musí ísť v inom poradí. Nenaučíme sa rešpektovať, ak sme sami neboli rešpektovaní, milovať, ak sme boli nemilovaní.

Alebo sa bojíme, že budeme v očiach iných označení za sebeckých?

Už samotný fakt, že sa bojíme prejaviť autenticky, napovedá, že nám chýba pevná opora v sebe samom a dôvera, že máme nárok prejaviť sa v súlade s tým, ako to cítime. Takže asi sa až tak radi nemáme, inak by sme to považovali za niečo, čo je úplne v poriadku.

Pritom naše vzťahy aj život ako taký sú odrazom nášho vnútorného sveta a prežívania. Ak nemám rád sám seba, ako môžem mať rád partnera, priateľov či kolegov v práci?

To je dobrá otázka a naznačila som to už vyššie. Sebaláska a schopnosť milovať sú úzko prepojené. Erich Fromm nazýva tento druh lásky – k iným ľuďom – bratská láska, vyplývajúca z toho, že sme si všetci v niečom podobní, poznáme pocity radosti, ale aj bolesti, strádania a smútku. V rovine pocitov sa vieme prepojiť. V kresťanstve je to formulované ako „Miluj blížneho svojho ako seba samého“. Ani ja som tomu kedysi nerozumela. Až skúsenosťou a množstvom zážitkov sa človek učí. Pochopí, že ľudia ho majú radi, ale za cenu, že sa prispôsobuje a vzdáva nejakej dôležitej časti seba, ktorú sa bojí prejaviť.

Ako mať teda vyrovnaný vzťah sám so sebou? Prijať sa konečne, bez ohľadu na pochybnosti, nedokonalosti, bez porovnávania či posudzovania?

Táto otázka zaznieva veľmi často. Sme netrpezliví a potrebujeme rýchly výsledok. Musíme si však uvedomiť, že desiatky rokov fungujeme neprijímajúcim spôsobom smerom k sebe, a tak si aj zmena takéhoto vzorca žiada svoj čas. Je to vedomá práca, drobné, každodenné kroky, ktoré nám navodzujú nejaké prežívanie, ktoré si potrebujeme všímať a uvedomovať. Často môžeme v tomto procese zažívať frustráciu a obavu, že sa nám to nikdy nepodarí. A potom zrazu príde zážitok, keď zistíme, že už reagujeme inak. Nejde pritom o výsledok aktuálnej situácie, ale o výsledok dlhodobého procesu.

Dá sa sebaláske naučiť? Na aký proces sa treba „pripraviť“, ako trénovať?

Treba mať motiváciu, vedomie, že naozaj chceme a nenecháme sa odradiť neúspechmi. Lebo tie prídu. Naše naučené vzorce nás často stiahnu naspäť, ale aj to je súčasť procesu. Dôležité je začať to vidieť. Potrebujeme odhodlanie a je fajn, keď máme okolo seba aj ľudí, ktorí nás podporia. Práve vo vzťahoch to prežívame najviac. Prirodzene potrebujeme byť oceňovaní za to, akí naozaj sme, nie za falošný obraz nás samých. Ak my sami nevieme voči sebe cítiť súcit, možno to vie práve druhá strana. Často máme v sebe totiž silno ukotvených tvrdých kritikov, ktorí nás nemilosrdne dávajú dole za každý prešľap.

menuLevel = 2, menuRoute = magazin/vztahy, menuAlias = vztahy, menuRouteLevel0 = magazin, homepage = false
15. apríl 2024 20:17