Volám sa Margaréta a mám 38 rokov. Manžel je o dva roky starší, máme spolu už dospelú dcéru, pred pár mesiacmi mala devätnásť a presťahovala sa k svojmu priateľovi. Nechcem na to ani myslieť, ale na jej odchode z domova sa podpísal jej otec, môj manžel.
Po práci si zašiel s kolegami na pohárik, najskôr ich vypil viac, než zniesol, a po návrate domov sa dosť nevyberaným spôsobom navážal do dcérinho priateľa, ktorý bol u nás na návšteve. Dokonca som si myslela, že sa na neho vrhne a jednu mu vrazí. Pritom ho dobre pozná, dcéra je s ním už dva roky a dosť často boli spolu aj u nás doma, s čím manžel nikdy nemal problém. Naopak si často pochvaľoval, aký je to slušný a milý chlapec.
Svojim správaním vyhnal aj dcéru
Lenže v ten večer si asi chcel niečo dokazovať, kládol mu nezmyselné otázky, bolo to hrozne trápne a nakoniec ho od nás s revom vyhodil. Dcéra pochopiteľne odišla s ním a za dva dni sa k nemu presťahovala. Dodnes s otcom skoro neprehovorila.
A tak je to poslednou dobou stále. Manžel nepije nejako často, nechodí domov opitý, nemyslím si, že by bol tým klasickým typom alkoholika, akurát sa veľmi zmenil, keď si vypije viac. A bohužiaľ tá zmena je už pre mňa neúnosná. Manžel sa chce hádať, kričí a niekedy je aj agresívny. Teda voči mne nie, nikdy si na mňa nedovolil vztiahnuť ruku, agresívne sa chová k cudzím ľuďom. Ale čo ja viem, ako to bude v budúcnosti. Čo keď vyštartuje raz aj po mne?
Brali sme sa veľmi mladí, keď som čakala dcéru. Po jej narodení sme nejakú dobu bývali u manželových rodičov, ale nerobilo to dobrotu. Našťastie sa nám podarilo zohnať cenovo prijateľné bývanie a mohli sme žiť sami. Boli to krušné začiatky, ale rada na ne spomínam. Akurát sme si neužívali ako naši vrstovníci. Bála som sa, že manžel mi bude utekať za kamarátmi, predsa len, keď sa dcéra narodila, mal sotva 21 rokov. Ale bol vzorný otec, veľmi mi pomáhal a nakoniec sme všetko zvládli.
Keď dcéra trochu vyrástla, občas nám ju ustrážili babičky, a my tak mohli vyraziť za zábavou. Manžel, ale ani ja sme nikdy neabstinovali, a keď sa náhodou stalo, že sme toho vypili trochu viac, správali sme sa obaja k sebe pekne. Manžel bol vždy taký roztomilý, stále mi vyznával lásku. Nikdy by som neverila, že raz na neho bude mať alkohol úplne iný vplyv.
Vôbec si to nedokážem vysvetliť. Trebárs sme nedávno boli s priateľmi v reštaurácii, kamarát oslavoval štyridsiatku. Jedlo sa, pilo, bola skvelá zábava a môj muž sa zrazu z ničoho nič začal navážať do človeka, ktorý sedel vedľa pri stole. Vraj sa na mňa stále pozerá a žmurká na mňa. Ale to nebola pravda, ten človek mal nejaký tik, čo sa neskôr vysvetlilo, ale na neskutočný trapas bolo zamiesené. Manžel sa chcel biť, že si vraj nenechá „robiť“ do svojej ženy. Našťastie ho včas zarazili, inak mohol mať na krku ublíženie na zdraví.
Bojím sa, že na mňa vystrie ruku
A takých príkladov by som mohla nájsť viac. On je schopný sa hádať kvôli čomukoľvek, už mal problémy so susedom, s ktorým sa stretol v reštaurácii, kvôli futbalu - každý fandí inému mužstvu. Tiež sa skoro pobil kvôli politike. Proste stačí, aby vypil o pohárik viac, a jeho povaha sa mení.
Bohužiaľ to občas zažijem aj ja sama. Keď je manžel, ako hovorím pripitý, má koľkokrát hádavú náladu, chce riešiť blbosti, chytá ma za slovo. A keď mlčím, alebo mu dám najavo, že už s ním nemienim ďalej diskutovať, je hnusný.
Našťastie nepije až tak často a tiež nie vždy, keď si dá občas po práci pivo, je opitý. Stane sa to napríklad raz alebo dvakrát do mesiaca, ale aj tak ma to hrozne štve. Nechápem, prečo ho alkohol tak mení, prečo sa správa inak ako predtým, keď mal trochu vypité. Kde sa v ňom berie tá agresivita? Kde mám istotu, že ju raz neobráti aj voči mne? On tvrdí, že je to nezmysel, že mne by nikdy neublížil, že ma má rád. Ale prečo je na mňa niekedy bezdôvodne hnusný, to vysvetliť nedokáže.
Pochopiteľne druhý deň sa ospravedlňuje, sype si popol na hlavu, ale to ma nijako neupokojuje...
