Zažila to
„Ja si našich spolu nepamätám, mala som štyri roky, keď sa rozviedli, vraj to medzi nimi veľmi nefungovalo. Neviem to posúdiť. Vzťah po rozvode som však už prežívala ako väčšie dieťa a ten mali ukážkový. Mama sa znovu vydala, otec sa znovu oženil, obom sa v jednom roku narodili dcéry, stretávali sa, navštevovali, ja som chodila k jeho rodičom na prázdniny, jeho dcéra k nám. Fakt idylka, aká sa len tak po rozvode nevidí.“
Všetko však trvalo len do Miškiných osemnástich rokov.
„Problém nastal, keď mal začať vyplácať alimenty mne, nie mame. Tesne pred osemnástkou som odišla z domu, presťahovali sme sa s priateľom do podnájmu, napriek tomu, že som popri škole robila, každé euro sa hodilo. Dlho sme sa s otcom nemohli dohodnúť, koľko mi bude mesačne prispievať. Teraz už viem, že ma malo prekvapiť, že mame nikdy žiadne peniaze nedával, veď alimenty sú zákonom dané, vtedy mi stačilo jej pokrčenie plecami, že tak sa pri rozvode dohodli. Navyše som zistila, že otec zrušil aj moju životnú poistku, ktorá mi mala byť vyplatená po dovŕšení osemnásteho roku. Peniaze, s ktorými som rátala, že ich vrazím do zariadenia bytu, neboli. Vysvetlil mi, že potreboval auto a ja som to ďalej neriešila, bol to otec, vedela som, že keď bude treba, pomôže mi.“
Lebo celé detstvo a dospievanie bol Miškin „otec“ najlepším otcom na svete.
„Mali sme k sebe veľmi blízko. So všetkým zásadným som chodila za ním, jemu som sa zverovala s problémami. Napriek tomu, že s maminou sme mali pekný vzťah, ona bola tá prísna, k nemu som vždy inklinovala viac ako k tomu, čo mi rozumie. Chodieval s nami ako zdravotník na školské výlety, poznal všetkých mojich frajerov, hneď si s nimi kamarátsky tykal, na stužkovej mal príhovor za rodičov, v ktorom hovoril, ako veľmi ma miluje... Môžem pokojne vyhlásiť, že mi ho kamarátky závideli.“
Krutá pravda v SMS
Nakoniec sa na výške alimentov dohodli. Otec Miške aj prispieval. Ale len pár mesiacov.
„Prišiel list, že požiadal o testy DNA. Aj sme spolu telefonovali, vravel mi, že má podozrenie, že mu veľa vecí nesedí, že si chce byť istý, že som jeho dcéra. Mame som vtedy vravela, že oco sa asi zbláznil, keď takto vymýšľa, že či tak nezmyselne vystrája len preto, že mi mesačne musí dávať dve stovky. Mama len pokrčila plecami. Trochu ma to vyplašilo, vycítila som, že mi niečo tají, pýtala som sa jej priamo, či môže mať otec pravdu, ale ona stále hovorila len to, že sa s ním nežilo dobre a že je rada, že už to je za ňou. Nič konkrétne, len zahmlievala. Ani som na ňu netlačila, v tom čase sme nemali veľmi srdečný vzťah, hnevala sa na mňa, že som sa odsťahovala s priateľom preč a nedokázali sme pekne komunikovať. Tie testy som absolvovala v celkom dobrej psychickej pohode. Keď máte 18 rokov otca, ktorý sa k vám úžasne správa a pri pohľade do minulosti nenachádzate ani jediný náznak toho, že by mohli byť jeho podozrenia opodstatnené, nepripúšťate si tú možnosť.“
Lenže pravda bola na jeho strane. Testy potvrdili, že Miška a jej „otec“ nie sú biologickí príbuzní a prečítala si to v esemeske o šiestej ráno, keď klinika posielala výsledky.
„V to ráno sa mi všetko zosypalo. Vtedy som nič nedala. Nebola som schopná ísť do školy, robiť nič, volala som babke, jeho mame, plakala som do telefónu spolu s ňou, ktorá tiež nič netušila... No hrozný deň. Ja som dosť silná nátura, vydržím všeličo, ale toto ma zlomilo... Začala som sa správať úplne iracionálne, rozišli sme sa s priateľom, na ktorého som sa totálne nalepila, nemohol sa odo mňa ani pohnúť, asi som sa podvedome bála, že mi po tom šoku odíde aj druhý dôležitý muž v mojom živote. A aj odišiel, keď som ho tak náhle začala obmedzovať... Otec dal žiadosť na súd, že sa zbavuje otcovstva. Ani som tam nešla, podpísala som splnomocnenie mame, nezvládla by som to. Písal mi esemesky, že chce vrátiť všetky peniaze, ktoré mi dal ako alimenty, dokopy to bolo 1 000 eur. Nič viac, nič menej. Viac sa nebavil, nebol ochotný sa rozprávať o inom, bol úplne vymenený, išlo mu len o peniaze. Ak mu ich nevrátim, poženie to na súd. Vysvetľovala som mu, že tie peniaze nemám, že som za ne žila, že žijem z toho, čo si popri škole zarobím, nemám šancu toľko našetriť. Neuhol... Bola som na tom psychicky veľmi zle, potrebovala som vypadnúť, tak som si kúpila letenku do Španielska s tým, že si tam nájdem brigádu a budem od toho všetkého preč. Pridal sa ku mne aj môj priateľ, teda v tom čase expriateľ, a skončili sme na Cypre, kde sme boli skoro rok. Rok, počas ktorého som 16 hodín denne pracovala, resetovala minulosť, krivdu. Rok, keď som si zvykala na to, že som žila osemnásť rokov v klamstve.“
Najväčší pocit krivdy mala Miška voči mame.
„S ňou som sa nebavila dva roky. Nešlo to. Cítila som strašnú nenávisť. Stále som dostávala záchvaty plaču nielen z toho, ako sa ma rýchlo a bezbolestne dokázal otec vzdať, ale aj preto, že mi ona klamala. Tvrdila síce, že to bolo pre moje dobro, že ma nechcela zmiasť, že to nemalo zmysel, ale pripravila mi tým obrovskú duševnú traumu... Postupne som sa dozvedala, že otcovi povedala pravdu pri rozvode, že o tom vedeli viacerí v rodine. Že to bola dohoda, že sa bude ku mne správať pekne. O to viac som sa cítila oklamaná. Na biologického otca som sa jej nepýtala. Nemala som síl a teraz ani nemám chuť. Nezaujíma ma, stále ako otca nosím v srdci niekoho iného, aj keď si to nezaslúži. Keď sme sa vrátili z Cypru, čakal ma súd, ten vyhral, musela som mu vrátiť tisíc eur a odvtedy som ho nevidela. Nepočula som o ňom. Vymenil ma za tisícku, zahodil osemnásť rokov mojej lásky, nechal ma plávať v nových vodách, po tom, čo som zažila ľadovú sprchu. Ešte chvíľu riešil praktické veci – stále nosím jeho meno, nástojil na tom, aby som si ho zmenila. Mama má priezvisko po svojom druhom manželovi, jej slobodné priezvisko mi nič nehovorí, vydatá ešte nie som, tak čo, nedám si žiadne priezvisko? Nechala som to tak. Už neplačem. Už sa nepýtam, prečo ja. Už len viem, že v živote je len málo vecí, ktorými si môžeme byť istí.
