Volám sa Jarka, mám 39 rokov a som 17 rokov vydatá. S manželom máme pätnásťročného syna. Brali sme sa veľa mladí, bola som tehotná, ale o dieťa som nakoniec prišla. Vtedy to medzi nami veľmi zaškrípalo. Na dieťa sme sa tešili, a keď som potom o neho mesiac pred pôrodom prišla, náš vzťah to veľmi poznamenalo. Zrazu sme spolu nevedeli hovoriť. Ale veľmi sme sa milovali a nakoniec všetko zvládli.
Potom sa narodil Matej a náš život konečne dostal zmysel. Syna máme obaja veľmi radi a veľa sa mu venujeme. Iné dieťa sme už bohužiaľ mať nemohli, aj druhé tehotenstvo bolo veľmi komplikované a lekár mi povedal, nech sa už otehotnieť ani nepokúšam, mohlo by to vraj mať fatálne následky.
Nemáme si čo povedať
Syn je pre nás všetkým, ale z nášho manželstva sa vytráca súlad, harmónia. Koľkokrát si ani nemáme čo povedať, sedíme vedľa seba večer pri televízii a nie sme schopní prehodiť jediné slovo. Ja už som väčšinou doma, keď manžel príde z práce, už ma ani nepobozká, sadne si k novinám alebo k počítaču. Občas si skočí na pivo alebo s kamarátmi na futbal.
Pochopiteľne veľa času venuje Matejovi. Ale na mňa zabúda. Keď sa spýtam, čo budeme napríklad robiť cez víkend, povie mi, nech niečo vymyslím. Tak vymyslím výlet, ale nakoniec ideme vedľa seba mlčky, len sem tam prehodíme nejaké slovo. Ja neviem, o čom mu mám rozprávať, baviť sa o tom, čo sa deje u nás v kancelárii, mi pripadá hlúpe. Tak mlčím, len s ním riešim prevádzkové veci okolo domácnosti a syna. On nikdy toho veľa nenahovoril, ale poslednou dobou mám pocit, že je snáď nemý. Ani sex už nás nespája, spíme spolu maximálne raz do mesiaca. Skrátka sa už veľmi dlho jeden druhému vzďaľujeme.
Únik z manželstva
Pred viac ako rokom a pol som spoznala muža, do ktorého som sa zamilovala. Spočiatku sme náš vzťah brali len ako únik z manželstva. Aj on si vraj so ženou príliš nerozumie. Hovoril mi, že mu bola neverná, nakoniec jej to odpustil, pretože nechcel prísť o deti. Ale keď spoznal mňa, zistil, že už s ňou žiť nechce. Vraj nebude lepiť niečo, čo nejde. Tvrdí, že svojej žene už neverí. Kým nemal mňa, snažil sa na jej neveru nemyslieť, ale teraz už chce byť iba so mnou.
Krásne sa to počúva. Ja sa vedľa neho zase cítim dôležitá, on ma počúva, zaujíma sa o mňa, pýta sa, ako som sa mala, na čo myslím, sme schopní sa spolu rozprávať hodiny. Aj sex máme krásny.
Aj napriek tomu, že som s ním zrazu ožila, akoby som sa prebudila z nejakého zlého sna, získala som novú energiu, nedokázala som si predstaviť, že by som sa rozviedla. Kým o tom nezačal sám hovoriť. Asi pred dvoma mesiacmi to nadhodil, že by chcel byť so mnou stále, len my dvaja a naše deti. Síce by ich do starostlivosti určite ťažko dostal, ale aspoň občas by sme mohli byť všetci spolu. To z jeho úst prvýkrát vypadlo slovo "rozvod". V prvom momente som sa zdesila, prišlo mi to také definitívne. Aj keď s manželom už dávno nie som šťastná, stále ho mám rada, je za nami kus spoločného života. Tiež pre syna by to určite bola veľká rana. Snažila som sa ho mierniť, že sa nie je kam ponáhľať, veď je nám spolu dobre. Trávime spolu veľa času, obom sa nám darí z manželstva unikať.
Prakticky zakaždým, keď sme sa videli, hovoril o rozvode a spoločnom živote. A ja som si na tú myšlienku začala pomaly zvykať. Deň po dni som chcela viac jeho a menej svoj doterajší život. Dohodli sme sa, že to urobíme, že svojim partnerom povieme, že máme niekoho iného a chceme s ním žiť. Naplánovali sme to na začiatok leta.
Medzi dvoma mužmi
Lenže u mňa to prasklo oveľa skôr, nejaká dobrá duša nás spolu videla a povedala všetko môjmu mužovi. A ja som nezapierala, priznala som sa ku všetkému, aj k tomu, že sa chcem rozviesť, že plánujem život s niekým iným. Pre môjho muža to bola rana. Presviedčal ma, aby som si to rozmyslela. Povedala som mu, ako som dlho v našom manželstve nešťastná. On sľuboval, že zase bude všetko ako predtým.
Ten večer sme ani nešli spať, diskutovali sme o nás až do rána. Ale už ma nepresvedčil, trvala som na svojom. Ráno som zavolala svojmu priateľovi, že môj muž už všetko vie. Zišli sme sa a od toho dňa to on všetko spochybňuje. Zrazu sa vyhovára, že ešte u nich nedozrel ten správny čas, že by ešte chvíľu počkal. Hneď ma ale ubezpečuje, že sa určite rozvedie, že to žene povie, ale nech ešte chvíľu vydržím.
Už to trvá niekoľko týždňov. Prežívam peklo, doma ma manžel presviedča, že všetko urovnáme, ja sa cítim hrozne previnilo, on tvrdí, že mi to odpustí, že bezo mňa nemôže žiť. Ja ale viac milujem priateľa, aspoň si to teraz myslím, k nemu ma to ťahá oveľa viac. Lenže ten sa k ničomu nemá, ale schádzať sa so mnou chce stále ďalej. Už to dlho nevydržím...