U Štecovcov bol doma taký úzus – dievčatá študujú na gymnáziu alebo na obchodnej akadémii a chlapci by mali absolvovať dobrú priemyslovku. A tak si Štefan vybral tú dopravnú. Mohol by byť železničiar. Ale tiež učiteľ, lebo to bolo jeho zameranie na univerzite. Nevybral si ani jedno, ani druhé. Zamestnal sa v banke. Nech už robil čokoľvek, neopúšťal folklór. A pokojne ho môžeme nazvať rusínsky Ľudovít Štúr, lebo rusínčinu zachováva, presadzuje a robí jej osvetu.
Prednedávnom si sa na Instagrame podelil o správu, že ste s manželkou oslávili 10. výročie sobáša. Zaujala ma posledná veta, ktorú si napísal: „Našli sme sa!!!!“ Kde si Dušanu našiel a kedy ťa zaujala?
Obidvaja sme chodili do folklórnych súborov, tancovali sme na festivaloch a na jednom z nich v Trnave, som sa zahľadel do jej očí. Ani to nedokážem vysvetliť, ale vedel som, že je tá pravá. Nemali sme však na seba kontakt, preto som si veľmi prial, aby sme sa ešte niekde stretli. Dušanka študovala v Brne a tam aj navštevovala súbor, v ktorom bola na pozícii tanečnej asistentky. Zavolali mi, aby som im na niekoľko víkendov prišiel pomôcť ako choreograf, pedagóg.
Aká bola žiačka?
Skvelá a prísna. Na seba i svoje zverenkyne. Udržiavala disciplínu. Páčila sa mi jej odhodlanosť a precíznosť. Fantasticky tancovala, preto som to využíval, keď som ostatným ukazoval nové kroky.
Takže ako učiteľ si sa chcel dostať do jej priazne?
Určite som sa jej chcel zapáčiť a trošku „frajerovať“, čo všetko viem, ako tancujem. Pamätám si, že som sledoval, či sa aj ona na mňa pozerá (smiech). Neskôr mi prezradila, že keď ma videla na folklórnych festivaloch v obtiahnutých bielych zemplínskych nohaviciach, vyzeral som najlepšie a veľmi sa jej to páčilo.
Oslávili ste síce 10. výročie manželstva, ale žijete spolu dlhšie. Tak v akom zmysle si myslel vetu: „Našli sme sa!!!!“?
Vieme nájsť spoločnú reč v zásadných rozhodnutiach, dokážeme uniesť ťarchy, ktoré nás životom sprevádzajú. Nehovorím, že sa nám to darí s ľahkosťou, ale nakoniec usúdime, že všetko nás posilňuje. Nachádzame spoločný cieľ nášho žitia, a to nám pomáha prekonávať prekážky. Podporujeme sa, cítime sa spolu veľmi dobre, trávime spolu kvalitný čas. Som rád so svojou manželkou.
Vravíš, že nie všetko zvládate s ľahkosťou. To predsa ani nie je účel života.
Zrejme áno. Stopy, ktoré v nás jednotlivé situácie ostanú, nás formujú. Zodpovedne môžem povedať, že som iný ako pred 10 rokmi. Neviem, či ma zmenila iba rodina, ale každopádne sme si obidvaja uvedomili, že človek vo vzťahu nie je sám. Nie je to jednoduché, lebo občas treba bojovať aj s vlastným egom. Každopádne Dušanka hovorí, aby sme sa nebrali príliš vážne. Má pravdu. Keď sa pozrieme na problémy takpovediac zvrchu, sú zrazu jednoduchšie. Naučili sme sa kráčať spolu bez toho, aby sme mali tichú domácnosť.
Aké bolo tvoje ego, kým si ju nepoznal?
Niekedy som ťažšie prekonával, keď som si mal priznať chybu, keď som nemal pravdu. Viac som sa zahĺbil dovnútra a išiel som si svoje. Dnes si viem položiť otázky, ktoré mi pomôžu.
Bolo tvoje ego nafúkané, keď ťa v šou Zem spieva objavilo celé Slovensko?
Bolo to extrémne rýchle obdobie, zároveň krásne i náročné, až som si niektoré záležitosti nestíhal uvedomiť. Tesne pred šou mi zomrela mama. Veľmi som túžil, aby ma tam videla a bola toho súčasťou, lebo od detstva ma veľmi podporovala. Takže ego išlo vtedy bokom. Každé vystúpenie v šou som na ňu myslel, ale aj na otca, ktorý ostal sám, a taktiež na súrodencov.
Zdá sa ti nespravodlivé, že sa toho nedožila?
Kamarát mi povedal, že mama musela odísť, aby mne i súrodencom pomohla zhora viac ako tu na zemi. Asi je v tom kus pravdy, lebo odvtedy sa mi naozaj začalo dariť. Krátko pred šou sme mali svadbu. Cítil som akúsi ľahkosť bytia. Veľakrát som sa pýtal, prečo sa nedožila našich detí, ale nemám kapacitu hľadať odpoveď. Som veriaci a mnohé otázky posúvam do spirituálnej oblasti. Mama hovorila, že všetko je, ako má byť, i keď sa nám to nemusí páčiť.
Dnes ťa verejnosť pozná v prvom rade ako folklórneho speváka, popularizátora rusínskej menšiny, vidieť v tebe hrdosť na korene. Bolo to tak vždy?
Ako chlapec som nerozumel tomu, prečo sa my doma v Košiciach rozprávame inak. Bolo to akoby tajomstvo našej rodiny, že sme doma hovorili po rusínsky. Akonáhle sme vyšli z bytu, prepli sme do slovenčiny. Keď sme chodievali k babke do Habury pri Medzilaborciach, aj tam sme hovorili rusínčinou. Až neskôr som si uvedomil, že Rusínov je viac a nie sme jediní na svete (smiech). V 90. rokoch ľudia na folklór zanevreli. Keď som ako žiak išiel spievať na Zorničkin slávik, niektorí spolužiaci sa mi smiali, že ma chytili ľudovky. Nechválil som sa tým veľmi. Tieto časy sú už ale dávno za mnou.
