Len počkaj, dievča, až sa budeš chcieť vydať, ešte budeš rada, utešoval som sám seba a vravel si, že je najvyšší čas, aby som začal šetriť na pozemok aj pre Milušku. „Obe musia mať rovnako!“ rozhodol som sa, lenže roky driny, liečené minimálnym odpočinkom, mi ukrajovali energiu, jeden diel pekne vedľa druhého. Býval som veľmi unavený, začal ma trápiť chrbát.
Keď sa Miluške blížili pätnáste narodeniny, nemal som ani zďaleka toľko, koľko bolo treba, a tak som si poza chrbát svojej ženy vzal úver. Ľahko ho počas ďalších rokov splatím, hovoril som si a spočiatku sa mi to celkom darilo. Snažil som sa nevnímať premrštený, až zlodejský úrok, veď som mal zdravé ruky a nohy. Navyše dcéra bola dôležitejšia. Lenže potom prišiel ten úraz. Keď sa zdvihák uvoľnil a ja som videl, ako to celé padá priamo na mňa, myslel som si, že je to moja posledná sekunda. Náraz a potom ostrá bolesť v oblasti hrudníka. Reval som ako ranené zviera a vlastne dodnes neviem, či sanitku privolala Natália, či jedna z mojich dcér.
Výsledkom boli polámané rebrá, pomliaždený hrudník a bolesti chrbtice, ktoré sa so mnou vliekli ďalšie mesiace. Nezarábal som, a teda som nemohol ani splácať.
„Exekúcia?“ zhrozil som sa, keď mi prišla prvá upomienka. To bola ešte lepšia možnosť, pretože čoskoro k nám začali chodiť podivné bytosti vyhrážajúce sa všeličím, vrátane fyzickej likvidácie mňa alebo mojej ženy a dcér. Vtedy som sa musel Natálke so všetkým zveriť.
„Ty si ale somár, Miloš!“ chytila sa moja žena za hlavu. „Tvrdohlavý mul! Veď kto ťa o to celé prosil? Eva na tom pozemku nikdy stavať nebude, zo samoty má strach a miluje mesto. Má skvelú prácu, ktorá jej zarobí dvakrát toľko, čo tebe všetky fušky! Už mi hovorila, že si chce vziať byt na hypotéku!“ hnevala sa.
„A Miluška? Bojí sa ti povedať, že získala prácu vo Viedni. O tri mesiace sa bude sťahovať a domov sa len tak nevráti. Myslíš, že so svojimi znalosťami jazykov a počítačov nejako trpí? Jediný, kto ťa celé roky potreboval, som bola ja! Ty si však videl len tie svoje peniaze. Vieš vôbec, ako som sa bez teba trápila?“
Krutosť pravdy ma nečakane zasiahla do hrude. Zrazu som sa nemohol nadýchnuť. Tú chvíľu si pamätám ako poslednú, potom už bola len tma.
Prekonal som ťažkú formu infarktu a zložitú operáciu, ktorá ma, žiaľ, poslala do čiastočného invalidného dôchodku. Všetky moje dievčatá sa pri mojej posteli pravidelne striedali a ja som si uvedomil, že počas mojej neprítomnosti z nich moja žena vychovala samostatné bytosti so srdcom na správnom mieste.
Do práce som sa už nevrátil, ale teraz mi to napodiv vôbec neprekáža. Pracujem na čiastočný úväzok ako vrátnik a to, čo mi do výplaty chýba, beriem z peňazí získaných predajom dvoch úplne zbytočne kúpených pozemkov, ktoré som považoval za nevyhnutný základ dobrého života svojich dcér. Aspoň na niečo bola moja horlivosť dobrá. Sme s maželkou zabezpečení na starobu.