Boli sme štyria bratia a rodičia volili metódu výchovy pevnou rukou. Peňazí sme mali málo. Keď som spoznal Natáliu, krehké dievča, ktoré vychovávala babka, pretože jej rodičia zomreli pri autonehode, cítil som potrebu ochraňovať ju, a tak som si popri škole pribral ešte nočné brigády a šetril som, kde sa len dalo. Len čo som mal v rukách výučný list, hneď som s ním utekal do miestnej automobilky na pohovor.
„Nechcete si ešte urobiť posledné prázdniny?“ pýtala sa ma ani na personálnom.
„Nemôžem, chcem sa ženiť!“ vyhlásil som, ale to som ešte netušil, že slovo chcem budem musieť nahradiť slovom musím. V ten večer mi totiž Natália s plačom oznámila, že je tehotná. A ja som sa k tomu postavil ako muž.
Natálka vo svadobných šatách vyzerala ako nadýchaná torta a ja som myslel len na to, že od toho okamihu budeme rodina. Evička sa narodila jedenásteho decembra. Manželka bola sklamaná, že nevydržala do Štedrého dňa, vždy tomu dátumu pripisovala oveľa viac mágie než ja. Pre mňa to bol deň ako každý iný, len s tým rozdielom, že za jeho odpracovanie som vo fabrike dostal dvojnásobok.
„Nechoď na tú fušku, veď tu s malou budeme úplne samy,“ naliehala na mňa Natálka, keď som okolo piatej popoludní odchádzal do práce.
„Evička z Vianoc ešte aj tak nemá nič. Uvar si dobrý čaj, zobkaj koláče a pozeraj rozprávky. Štedrý deň si urobíme zajtra,“ utešoval som ju, hoci som už vtedy vedel, že aj oba ďalšie sviatky budem v práci.
Časom sa medzi chlapmi z dielne rozchýrilo, že zháňam peniaze, kde sa dá. Väčšina z nich v tom čase dávala prednosť rodinnému pokoju, a tak som bral každý nadčas a skladal pekne euro k euru. Rovnako ako prvé Vianoce dopadli aj druhé, tretie, piate. Kým Evička nemala ten správny rozum, robili sme si Štedrý deň už dvadsiateho tretieho, keď už ten rozum mala, argumentoval som tým, že je dosť veľká na to, aby pochopila, že peniaze nerastú na stromoch.
Napríklad vtedy, keď si Natália vynútila dovolenku pri mori. Ceny v Chorvátsku boli pre mňa zlým snom, za tú dovolenku som dal množstvo peňazí. Azda aj preto to bola na nejaký čas posledná dovolenka. Natália sa so mnou nechcela hádať a ja som bol rád, že sa u nás táto téma uzavrela.
Evička mala osem rokov, keď Natália znovu otehotnela. Vtedy som z toho nemal príliš veľkú radosť, splácali sme byt a ja som plánoval začať šetriť na nový – pre Evičku. Zabezpečiť dve deti sa mi v tom čase zdalo úplne nemožné! Začal som preto opravovať autá aj vo voľnom čase.
„Za tmy odchádzaš, za tmy sa vraciaš domov,“ vyčítala mi manželka. To už na kolenách kolísala našu druhú dcéru Milušku, na ktorej zadné vrátka bolo tiež treba myslieť.
„Pozri, koľko už máme nasporené pre dievčatá!“ chválil som sa stavom sporiaceho účtu, ale moja žena sa vôbec neusmiala.
„Aspoň vidíš, kde skončili všetky tie výlety a dovolenky, ktoré som s tebou chcela prežiť,“ vzdychla.
„Pôjdeme, uvidíš! Až budú dievčatá zabezpečené. Nechcem, aby šli do života s holým zadkom a dreli rovnako ako ja. Obe budú mať svoje domčeky, to je jasný základ plnohodnotného života,“ plánoval som a za svojím cieľom som neochvejne kráčal.
„Čo je to, oci?“ čudovala sa Eva, keď k pätnástinám dostala doklad o kúpe pozemku.
„Tu budeš raz bývať. Krásne, však? Výhľad do prírody, pokoj,“ vysvetľoval som dcére, prečo som vybral práve tento pozemok, ale ona to ešte nevedela oceniť. „Radšej by som mala zlaté náušnice,“ zamrmlala nevďačne a poriadne ma tým nahnevala.