Šimon sa nečakane vrátil už o dve hodiny a bol nezvyčajne krotký. Ako neviniatko. Kto nemá synov, netuší, ako dokážu mladí v momente zmeniť svoje správanie z agresivity na láskavosť. A ešte sa čudujú, že to okolie, ktoré pred chvíľou svojím konaním rozhádzali, nechápe.
„Mami,“ prišiel za mnou do kuchyne. „Musím ti niečo povedať.“
Zovrel sa mi v žalúdok. Preboha, nech nemá AIDS, alebo berie drogy, napadlo mi ako prvé.
„Jedno dievča je so mnou tehotné.“
Lepšie než drogy, ale aj tak sa mi zatmelo pred očami: „V ktorom mesiaci je?“ počula som svoj chladom podfarbený hlas. „Neviem, ale už je to na nej vidno.“
„Preboha, a čo chcete robiť?“
„Neviem,“ vzdychol. Bol bledý a mal pohľad potulného psa, ktorý zrazu pochopil, aké je ťažké nepatriť k nijakej svorke.
„Nechaj ma teraz samu, nech sa nadýchnem,“ počula som opäť sama seba akoby z veľkej diaľky. Devätnásťročný otec bez práce, bez peňazí, bez perspektívy a asi si predstavuje, že buď sa ku mne nasťahuje aj s dieťaťom a jeho matkou, alebo že budem platiť alimenty. Zároveň som si však nevedela predstaviť, že by som mala niekde vnúča a tvárila sa, že o ňom nič neviem.
„Mami, ona stojí za dverami. Jej rodičia ju vyhodili.“
Bola som pripravená, že mi predstaví nejakú strašnú babu – feťáčku, flákačku, jednoducho osobu takého razenia, ako je on. Zrazu však predo mnou stála drobná, nežná bytosť. Študentka s obrovskými vystrašenými očami. Vyzerala na štrnásť, našťastie mala sedemnásť. V tej chvíli som vedela, že túto bytosť jednoducho nevyhodím.
A tak sa teraz usilovne pripravujem na svoju novú rolu, avšak stanovila som jedno jasné pravidlo: poskytnem mladej rodine azyl len ak syn začne pracovať. A zrazu to šlo. Zrazu si našiel prácu v bezpečnostnej agentúre. Zrazu som začala mať pocit, že v ňom predsa len niečo z mojej výchovy zostalo a vyklíčilo na dobrú rastlinku. Uvidíme, čo prinesú ďalšie dni.
