Začalo sa to pred siedmimi rokmi. O mesiac som mala mať tridsaťtri, keď mi manžel nadelil predčasný „darček“:
„Silvia, už sa ďalej nedokážem pretvarovať. Chystám sa ti to povedať už dlhší čas. Viem, že si bezchybné dievča a ja som mizerný chlap, ale zaľúbil som sa do inej. A je so mnou tehotná.“
Preplakala som celú noc. Som vari taká hlúpa? Alebo slepá? Veď som nepostrehla nijaké príznaky partnerskej krízy. Alebo som ich nechcela vidieť?
Nasledujúce obdobie bolo ťažké a smutné. Vsadila som všetky karty na partnera a zabudla myslieť na seba. To sa prejavilo pri riešení praktickej stránky nášho rozchodu. Finančným ťahúňom domácnosti bol vždy on. Ja som si vyberala zamestnanie tak, aby som stíhala vyzdvihovať deti zo školy a zo škôlky, a podľa toho aj vyzerala moja výplatná páska: „Nechcem brať deťom domov, Silvia,“ oznámil mi chladne. „Keď pri rozvode nebudeš robiť problémy, budem, pochopiteľne, ďalej platiť hypotéku a môžete v mojom byte žiť až do plnoletosti chlapcov. Potom sa uvidí.“
Aké veľkorysé! Čosi sa mi na tom nezdalo, ale všetko sa zomlelo tak rýchlo a nečakane, že som nemala silu bojovať. Rozvod prebehol rýchlo a myslím si, že aj relatívne pokojne. Synovia Šimon a Janko mali vtedy trinásť a šesť rokov. Ako sa však po čase ukázalo, Šimona to poznačilo viac, než sa zdalo.
Pochopiteľne mi pribudlo práce. Exmanžel síce platil byt, ale všetky ostatné výdavky ležali na mne, a chlapci rástli. K hlavnému zamestnaniu som si pribrala šitie a háčkovanie.
Keď u Šimona vypukla puberta a dával mi dosť zabrať, Janko nastúpil do prvej triedy, a to bolo tiež náročné. Keď Šimona prijali na strednú školu, mala som pocit, že sme z najhoršieho vonku. Omyl. Všetko sa len začalo. Šimon bol vždy tvrdohlavý, výbušný, nie príliš dôsledný a pritom prehnane citlivý. Mladší Janko mal šťastnú, pokojnejšiu a pritom cieľavedomú povahu. Šimon sa, žiaľ, chytil v škole partie, ktorá sa držala hesla: „Prácou sa nezbohatne, práca je len pre hlupákov.“
