„Prečo som sa práve ja musel narodiť do rodiny sociek,“ utrúsil raz nevľúdne pri raňajkách.
„Ty sa tak môžeš na niečo sťažovať,“ snažila som sa byť pokojná.
Synáčik sa, žiaľ, doslova videl v pseudokamarátovi, ktorý dostával vreckové bezmála vo výške môjho platu, na učenie kašľal čoraz viac a tomu zodpovedal aj prospech. A keď Šimon vyvádzal najviac, zhustla atmosféra aj v mojom zamestnaní. Prepúšťalo sa a kolegovia sa zo strachu o miesto zmenili na vlkov. Donášali na seba, nehovorili spolu. Chodila som domov ako po výprasku, z jedného bojového poľa do druhého.
Posledný rok pred maturitou si Šimon vykoledoval reparáty z troch predmetov. Ako-tak urobil jeden, pri druhom prepadol a na ten tretí vôbec nedorazil. Škole došla trpezlivosť a pred maturitou ho jednoducho vyhodili! Dovtedy si asi myslel, že bububu na neho robia len tak zo žartu. Donútila som ho, aby sa zaregistroval na úrade práce a vraj si začal hľadať brigády. Veľmi sa mu to však nedarilo – chlapca len so základným vzdelaním nikde nechceli, a tam, kde áno, by pracoval za minimálny plat a ešte načierno.
Celé leto sa ponevieral niekde s kamarátmi alebo sa povaľoval doma. Kde bral peniaze? To bol ďalší problém. S bývalým manželom sme sa dohodli, že aby sa naučil hospodáriť, bude od osemnástich rokov dostávať alimenty priamo on. A tak ho financie veľmi nezaujímali. Na krčmu, kino, cigarety mal, doma býval zadarmo, tak čo. Na domácnosť mi prispel so spŕškou rečí stovkou, a to bolo všetko. Ani neštudoval, ani nepracoval. Exmanželovi som márne hovorila, že kým Šimon nebude úplne bez prostriedkov, snažiť sa nezačne. Najprv pritakával, no potom vždy zvíťazilo jeho čierne svedomie a pocit viny, že syna opustil v najhoršom veku.
Mne však raz v nedeľu došla trpezlivosť. Mladý pán sa vykotúľal z postele o pol dvanástej rovno k obedu a keď som sa ho spýtala, čo má na budúci týždeň v pláne, osopil sa na mňa: „Nechaj ma na pokoji. Áno, tak som idiot, čo nič nevie, s ničím ti nepomôže a je úplne na nič. A vieš čo? Ja jesť nebudem, aby ti neubudlo a zostalo na ďalšie Janíčkove štúdiá!“ Tresol dverami a už ho nebolo. Hoci to nebol pracovný deň, podarilo sa mi dovolať k zámočníkovi a objednala som ho hneď na pondelok.
Vravela som si, že síce budem trpieť ako zviera, ale vyhodím ho. Už som si aj pripravila tašku, do ktorej som mu chcela zbaliť veci a postaviť ju pred dvere. Duševne som sa pripravila aj na jeho búrlivé reakcie, vrátane kopania do dverí. Situácia sa však zvrtla úplne iným smerom.
