„Ale ja vôbec nie som trápna. Len ty si teľa, ktoré si myslí, že všetkých chlapov je treba hodiť na jednu hromadu a nechať tam,“ namietla Sandra.
„Aby ste tomu rozumeli, naša stávka vznikla večer, keď sme v sebe mali už druhú fľašu vášho ružového vína. Plesla som, že ak sa niekedy vydám, tak len za pána Kocúrika, ktorý vie vytvoriť niečo také lahodné,“ vysvetľovala ospravedlňujúco Viera. „Bola to skôr zábava, neberte to zle.“
Nedalo sa prehliadnuť, že toto dievča venuje pozornosť zásadne mne, zatiaľ čo tá druhá si notuje skôr s mojím otcom. Bol som sám, rozvedený, tak prečo by som ju nemohol napríklad previesť po vinohrade?
Nápad sa Viere páčil, a tak zatiaľ čo otec Sandru sprevádzal našou pivnicou, ja som jej kamarátke ukázal, ako vyzerá vinohrad čerstvo po búrke. Prechádzali sme sa ním a kontrolovali škody. Janka išla s nami, držala sa tej cudzej panej za ruku a mne prvý raz napadlo, že by bolo veľmi fajn zase niekoho mať.
Doma sme tých dvoch prichytili s ďalšou otvorenou fľaškou pri partičke lízaného mariáša. Otec bol nadšený z trúfalej baby, ktorá sa nezľakla žiadnej výzvy, a aj Sandra sa očividne snažila urobiť dojem.
„Teraz by ma vážne zajímalo, kto bude šoférovať domov,“ povzdychla si Viera rezignovane a ja som sa pristihol, ako som rád, že u nás nečakane musia prespať.
Asi je jasné, ako to dopadlo. S Vierkou sme už tretí rok manželia, otec so Sandrou spolu tiež spokojne žijú. Miestami sa trošku desím, aby nám na otcove staré kolená nepribudol ďalší malý Kocúrik, ale aj keby, aspoň by sme boli veľká rodina.
Toto zoznámenie bolo síce veľmi bláznivé a vskutku netradičné, ale teraz už s pokojom môžem povedať, že trúfalé aj nesmelé sú nielen naše ružové vína, ale aj naše ženy, ktoré ich milujú.
