Do dlhonohej Hanky som bol blázon už od trinástich rokov. Bola to kočka. Tmavovlasá, štíhla, okatá… Vždy som po nej pokukoval, no ona sa tvárila, že som vzduch. Akoby aj nie – mal som vtedy také akné, že ma prezývali „prepeličie vajce“.
Raz, keď šla z tréningu, som sa k nej prikmotril: „Odprevadím ťa domov. Mám rovnakú cestu. A môžem byť tvoj bodyguard,“ tresol som.
Hanka urobila jeden zo svojich „veleúškrnov“, podala mi batoh s vecami a ja som ho verne niesol až k jej bráne. Odmenou mi bolo odmerané „ďakujem“ a letmý bozk na líce. A ja som bol šťastný.
Lenže to som ešte netušil, že táto moja vysnívaná kráska si na odprevádzanie čoskoro nájde niekoho iného, kapitána basketbalového družstva Tibora. A tomu určite nestačilo len suché ďakujem a bozk na líce. Chcel viac. A ja som ho potom videl, ako sa s ňou pri bráne bozkáva.
To bola bolesť! Úplne mi to trhalo srdce na kusy. V ten deň som prišiel domov ako zbitý pes a povedal som si, že Hanka už nebude mojou srdcovou kráľovnou. Zložil som rámik s jej fotkou (ktorú som potajomky zobral z klubovej nástenky) a zavrel ho do zásuvky písacieho stola. Odvtedy ako by pre mňa Hanka úplne prestala existovať.
Roky bežali, ja som sa dávno zbavil akné, narástli mi fúzy a vyzeral som celkom k svetu. Jedného dňa, keď som štrádoval domov šla oproti mne pekná mladá žena. Hanka!
„Ty si Janko, však?“ zastala pri mne.
„Ahoj Hanka, som,“ zasmial som sa.
Bola krásna! Stále štíhla a strašne sexi. Mohol som na nej oči nechať. Stáli sme tam na rohu ulice a rozprávali sa, čo je nové.
Rozprávala mi, že bola v Anglicku a v Londýne pracovala ako manikérka. A teraz je späť… Hľadá nejaký dobrý prenájom, pretože u rodičov už byť nechce.
„A tu by sa ti nepáčilo? Vo vedľajšej ulici kamarát púšťa dvojizbový byt. Nemala by si záujem?“ hodil som udičku.
Z mojej princeznej vypadlo, že nájom hľadá pre dvoch – seba a svojho priateľa.
„Priateľa?“ zase mi sklaplo.
Dal som Hanke číslo na kamaráta a porazenecky som odkráčal domov. Zase ma predbehol nejaký iný chlap! Volal sa Dávid, ale hovorilo sa mu Dejv. Bol to taký ten namyslený chlapík v tesnej bundičke a tváril sa ako pán sveta.
Keď mi ho Hanka predstavovala, stisol mi ruku. Bolelo to ako čert, ako keby mi ju niekto strčil do luskáčika na orechy.
„Aúú,“ vydýchol som.
„Prepáč, kámoš, trochu som to prehnal. To vieš, ja slečinkám ruku veľmi nepodávam,“ povedal silácky.
„V pohode,“ utrúsil som potichu a radšej som zmizol.
Hanka a Dejv sa nasťahovali do bytu blízko toho môjho. Mali to dobré, dvojizbový byt s malou terasou a záhradou, kde si mohli zasadiť napríklad tulipány. Aj keď Dejv nevyzeral, že by rád pracoval v záhrade.
Hanku som občas stretával, keď sa vracala domov z práce. A raz som ju stretol celú uplakanú.
„Čo je, Hanička?“ pribehol som jej hneď na pomoc.
Moja bohyňa rozhodila ruky a vetrom zasvišťala desiatka nalakovaných nechtov. „To Dejv, ten hlupák!“ vykríkla. A spustila plač.
„Čo je s ním?“ snažil som sa tlmiť jej rozhorčenie.
„Odišiel odo mňa,“ zapišťala moja tajná láska. A ja som konečne pocítil šancu. Objímal som ju a snažil sa ju upokojiť.
„Čo sa stalo?“ vyzvedal som.
A Hanka mi začala opisovať svojho priateľa ako veľkého gamblera a milovníka žien.
„Letia na neho ako osy na med. A to vieš, keď má peniaze, tak tým skôr. A teraz mi poslal správu, že sa zaľúbil do inej. A že sa so mnou rozchádza,“ vzlykala.
„Neboj sa, on sa vráti,“ skúšal som ju utešiť, no ona sa nedala zastaviť. Ukazovala mi na Facebooku fotku slečny, ktorá bola príčinou rozpadu jej vzťahu.
„Volá sa Sharon, je to cvičiteľka jogy. Vždy po nej pokukoval a hovoril, že má zadok ako herečka z filmov pre dospelých,“ ukazovala na profilovú fotku zdravo vyzerajúcej, kyprej blondíny.
„Nič moc. Ty si oveľa krajšia,“ vyhlásil som, možno trochu maškrtne. Hanka však ako by nepočula. Plakala, plakala a plakala. Tak som ju objal ešte pevnejšie a pozval k sebe na víno. Prekvapivo išla. Vypili sme fľašu rizlingu, potom sme zvládli ešte jednu… O chvíľu bola vláčna, hebká. Začali sme sa bozkávať a nakoniec sme skončili v spálni. Popravde, naše milovanie si veľmi nepamätám. Tú spomienku zatienil fakt, že keď bolo po všetkom, začala Hanka znovu plakať, že stále miluje toho blbčeka Dejva.
„Bože, prečo? Veď ťa len podvádza,“ rozčuľoval som sa.
„Ja viem, ale aj tak ho mám rada,“ povedala mi nelogicky.
Nechápal som to. Čo na ňom vidí? Veď ten chlap je úplne vygumovaný. To ja predsa Hanku milujem – už od detstva! Od chvíle, keď som jej prvý raz niesol tašku s teniskami. Od chvíle, keď mi povedala „ďakujem“ a dala pusu na líce.
„Milujem ťa,“ zašepkal som úprimne.
Moja bohyňa sa však nešťastne zachvela: „Prepáč, Janko, ale ja nemôžem. Som teraz emočne zablokovaná.“
Emočne zablokovaná? Čo je to zase za hlúposť? Čo to znamená?
„Ešte nie som pripravená začať s niekým nový vzťah,“ zakoktala.
„Nevadí, chápem to. Počkám si na teba,“ povedal som dobrosrdečne.
Myslel som si, že keď sa bude snažiť, jej „emočné zablokovanie“ čoskoro povolí. Ako zámok, ktorý sa zľahka vylomí a uvoľní dvere. Lenže Hanka sa ku mne viac-menej chodila len vyplakať. Vždy stočila reč na svojho expartnera. Počúval som jej náreky, ako jej Dejv strašne chýba a ako ho zároveň nenávidí, pretože behá za každou sukňou. Vypočul som si historky o Dejvových milenkách. O tom, aký dokáže byť hnusný. Hanka sa mi dokonca zverila, že jej raz v afekte vrazil facku. Na rad prišli aj historky o Dejvových dlhoch.
„Ale je to chlap, ktorý má neskutočnú charizmu. Je strašne sexi. Aj tak je to ten najlepší, akého som kedy mala,“ plakala a ja hlupák som ju utešoval.
Kupoval som pre ňu sladkosti a drahé vína, na ktoré si potrpela. Bavil som ju, povzbudzoval… Lenže ona nič. Všetku moju starostlivosť prijímala s otvorenou náručou a kňučala čoraz viac.
Po týždňoch snaženia som čakal odmenu. Že sa z toho blbčeka „otrasie“ a spozná, kto je ten pravý. Veď to ja som ju predsa vyťahoval z bahna. Ja som ten rytier na bielom koni… Lenže niekedy žiadne rytierstvo nefunguje. Nepomôže ani obetavosť, ohľaduplnosť, láska. Je to nejako málo. Ženám stačí obyčajná chémia.
Jedného dňa sa stalo, že mi Hanka ušla za tým svojím svalnatým princom. Vraj jej zavolal a sľúbil, že bude sekať dobrotu. A ona mu uverila, vrátila sa k nemu. Žiarila ako slniečko…
„Veď vieš, ako ťa podvádzal! Aké ti robil šialené veci. Plakala si preto,“ pripomínal som jej bolestné spomienky na ich spoločnú históriu, no ona ako by nič z toho nepočula.
„Ja viem, ale to už je preč,“ vysvetlila mi. „Prepáč, musím ísť,“ nahla sa nado mňa a dala mi pusu na líce. „Ďakujem,“ zašepkala.
A ja som si pripadal, ako keď som jej v trinástich priniesol k bránke tašku z tréningu. Len ten jej bozk mal horkú príchuť. A rovnako ako som vtedy odpratal jej fotku do stola, snažím sa aj teraz vyhnať jej obraz zo svojho srdca.
JÁN, 29 ROKOV