„Jasné, ty dostaneš víno špeciálne!“ zdvihol otec významne prst, a keď Janke nalieval mušt, po očku si prezeral Sandru. Uvedomil som si, že sa mu to dievča páči, veď tiež nebol žiadny senilný starec, ale päťdesiatnik v plnej sile.
Nalial každému po poháriku ružového kabernetu a usadil nás k stolu. Sandra sa nadýchla, významne nás všetkých prešla pohľadom a potom sa zachechtala. „Ja vám teda konečne poviem, prečo sme prišli. My sme tu totiž na nahováraní!“ vyhŕkla zo seba a objala okolo ramien vedľa sediacu Vieru.
„Na nahováraní?“ zopakoval som nechápavo a vízia niekoľkých predaných kartónov sa mi pred očami rozplývala ako tie ťažké mraky, ktoré ešte pred malou chvíľou hyzdili nebo.
„Áno. A viete prečo? Pre ten váš báječný, lahodný kabernet. Ja som sa totiž tu s Vierkou stavila, že pán Kocúrik, ktorý robí tieto úžasné ružové vína, musí byť neuveriteľne dobrý a milý človek.“
„Sandra si myslí, že agresívny muž by zaručene vyprodukoval rovnako agresívne víno,“ pripojila sa k rozhovoru Viera. „Tak sme sa trošku chytili pri výmene názorov a moja bláznivá priateľka navrhla, že vás musíme poznať osobne.“
Otec sa spokojne usmieval, Sandra sa mu páčila, bolo poznať, že je rád za to nečakané narušenie stereotypného poobedňajšieho pokoja. „Vaša kamarátka má pravdu,“ prikývol súhlasne. „Ja aj môj syn Peter sme najlepší chlapi pod slnkom. A vaše rozhodnutie prísť sem je proste najlepšie.“
„Iste. A preto sme obaja rozvedení,“ zavrčal som už zase trošku nespoločensky, pretože sa mi to celé zdalo divné a bláznivé.
„To sa nám ale báječne hodí, pretože stávka vznikla v súvislosti s tým, že ja aj naša Vierka sme stále samé. Má na mužov smolu, pritom je neuveriteľne dobrá, jemná a milá dievčina. Pracovitá, skromná…“
„Nebuď trápna,“ zasyčala namrzene tá, o ktorej bola reč.
