Boris bol o takmer dvadsaťsedem rokov starší než ja. Spoznali sme sa na vode. Kamarátka Klára ma vzala na firemnú oslavu na lodi na Dunaji. Zábava bola v plnom prúde a ja som sa šla okolo jedenástej večer nadýchať sa na otvorenú palubu čerstvého vzduchu. Tieň, ktorý sa kúsok odo mňa pohol, by ma za normálnych okolností vyľakal, ale po pár pohároch vína som sa už nebála. Rovnaký nápad ako ja mal aj vysoký muž. Podišiel ku mne a všimla som si, že je podstatne starší než ja. Pôsobil sympaticky dojmom a už z diaľky krásne voňal. Dali sme sa do reči. Predstavil sa mi ako Boris a bol obchodným partnerom organizujúcej firmy. Do konca večierka sme sa už od seba neodlúčili. Naspať som sa nevracala s Klárou, ale s Borisom, na ktorého čakalo firemné auto s vodičom a galantne mi ponúkol odvoz. Úplne slušne ma odviezol pred dom a po prísľube, že sa čoskoro uvidíme, mi tak pekne starosvetsky pobozkal ruku.
„Ty si zbalila šéfa našej najdôležitejšej spolupracujúcej firmy,“ povedala mi Klára, keď po čase zistila, s kým chodím. „Nie je však na teba príliš starý? Je to síce výstavný exemplár chlapa, ale predsa len…,“ krčila nos.
Zamyslela som sa. Boris a veľmi starý? Nie, poznali sme sa síce krátko, ale už som vedela, že hoci má nad päťdesiat, má energie na rozdávanie.
„A aký je? Ja si vôbec neviem predstaviť, že by som s takým starým chlapom išla do postele. Bŕŕ!“ teatrálne sa striasla Klára.
„Je to… snové. Nič lepšie som doteraz nezažila.“
Boris bol skúsený muž a dokonalý milenec, ktorý na rozdiel od mojich len o málo starších známostí myslel najskôr na mňa. Rovnako dokonalý bol aj spoločník. Dalo sa s ním hovoriť o všetkom, neexistovala téma, ktorá by mu bola cudzia. Na jednej strane to bol zrelý muž, na druhej si zachovával určitý druh chlapčenskej hravosti. A ja som vedela, že toto je ON.
Keď som ho po takmer roku predstavila rodičom, otec diplomaticky prehltol výhrady, ktoré mal, mama bola v rozpakoch a keď sme na chvíľu osameli, povedala mi pamätné vety: „Paťa, to nemôže byť človek, s ktorým budeš mať deti a budeš s ním šťastná! Veď je náš rovesník! Vari to s ním nemyslíš vážne?“ A ja som ju šokovala odpoveďou, že v živote som nič nemyslela vážnejšie. Mama sa na mňa hnevala a hoci sa snažila počas zvyšku našej návštevy správať k Borisovi priateľsky, osteň nesúhlasu bolo cítiť z každého jej slova.
„Chápem, že mnou nie ste nadšení. Uvedomujem si veľký vekový rozdiel, ktorý medzi nami je, ale vašu dcéru úprimne milujem a postarám sa, aby jej nikdy nič nechýbalo.“
Mame sa zaliali oči slzami: „Uvedomujete si, Boris, že Patrícia je mladá, že bude chcieť mať deti? A keď sa to stane, budete vedľa ostatných otcov vyzerať ako dedko. Malému dieťaťu nebudete stačiť, roky vám budú pribúdať, vek neoklamete.“
Vedela som, že práve tieto slová sú pre Borisa veľmi nepríjemné. Hneď na začiatku, keď sme spolu začali chodiť, mi povedal, že bol raz ženatý a má syna Martina, ktorého naposledy videl, keď bol ešte malý. Jeho žena bola vraj veľmi panovačná, čo bol aj dôvod, prečo sa rozviedli. Odmietala mu syna „požičiavať“ a hoci súd rozhodol, kedy si ho má brať, vždy sa objavil nejaký dôvod, prečo to nešlo. Boris to nechcel hrotiť, neprial si, aby sa dieťa stalo predmetom súdnych sporov. Platil na syna niekoľkonásobne viac, než mu bolo určené, a dúfal, že keď dospeje, bude chcieť svojho otca spoznať. Celé to bolo preňho také sklamanie, že sa rozhodol, že ďalšie dieťa už v nijakom prípade nechce. Dal mi na výber.
„Paťka, chápem, že od teba nemôžem chcieť, aby si sa vzdala svojho ženského poslania. Je to len na tebe. Môžeme spolu ešte nejaký čas byť, užívať si jeden druhého, a keď uznáš, že sa tvoje biologické hodiny začínajú ozývať, skončíme to. Nájdeš si vhodnejšieho partnera a založíš si rodinu. Bude ma to veľmi bolieť, pretože ťa naozaj milujem, ale som s tým zmierený. Ja už jednoducho dieťa nechcem.“
Nikdy som nebola ten typ ženy, ktorá sa už od detstva teší na bábätko. Dokonca som hovorievala, že ja dieťa nikdy mať nebudem. Že si nenechám pokaziť postavu a predstava prebdených nocí ma desí. Predstava, že by som však mala dieťa s Borisom, mi prekvapivo nebola nepríjemná. Lenže potom mi povedal o svojom rozhodnutí a ja som si povedala, že to tak asi má byť. Budeme sami a budeme žiť jeden pre druhého. Pod stolom som Borisovi stisla ruku a takmer nepostrehnuteľným pohybom hlavy som mu naznačila, aby na to nereagoval. Pochopil a taktne zmenil tému.
Keď sme oslávili piate výročie nášho vzťahu, ani sa mi nechcelo veriť, že to tak rýchlo ubehlo. A že Borisa milujem stále rovnako. Výborne sme si rozumeli, veľa sme cestovali, často sme boli v spoločnosti, pretože to vyžadovala jeho aj moja práca. Mama sa ma stále pýtala, kedy sa dočká vnúčaťa.
„Uvedom si, koľko máš rokov. Viem, že dnes je moderné mať deti neskôr, ale myslím, že už je najvyšší čas.“
„Mami, nechaj to na mňa a zmier s tým, že z mojej strany babkou nebudeš,“ usmiala som sa.
„Paťka, toto mi nehovor. Alebo on dieťa nechce? Ak je to tak, ja si ho podám…“
„Mami, s Borisom o tom vôbec nehovor. Či budem alebo nebudem mať dieťa, je len moje rozhodnutie,“ povedala som, hoci to nebola úplná pravda. Mama len krútila hlavou.
Bola by som pokrytec, keby som tvrdila, že sa moje biologické hodiny nezačali ozývať. Myšlienka, že by som mala Borisovo dieťa, bola dotieravá, ale vedela som, že on názor nezmení. A na to, aby som ho opustila, som ho príliš milovala. Život bez neho ako by nemal cenu.
