Lenže čo ak by sa dozvedela niečo, po čom by už jej život nikdy nebol taký, ako predtým? Preto má pocit, že bude radšej žiť s podozrením, že jej je muž neverný, než s akoukoľvek istotou...
Keď sa ma niekto opýta, či som šťastná, automaticky odpoviem, že áno. Máme pekný byt, obaja prácu, zdravé deväťročné dieťa. V lete chodíme k moru, na Vianoce k rodičom a v nedeľu sa občas pohádame, kto pôjde nakúpiť. Celkom obyčajný život. Taký, o akom som kedysi snívala. Lenže posledné mesiace mám pocit, že v ňom pribudol niekto tretí. Neviem, ako sa volá, ako vyzerá, dokonca ani či naozaj existuje. A predsa na ňu myslím takmer každý deň. Začalo sa to nenápadne. Partner zostával dlhšie v práci. Najprv raz do týždňa, potom dvakrát, trikrát... Lebo majú veľa projektov, nestíhajú, klienti sú nároční.
Vždy mi to skrátka nejako vysvetlil. A ja som nemala dôvod mu neveriť. Alebo som si aspoň myslela, že nemám. Čudné je niečo iné. Keď sa človek vracia domov po dvanástich hodinách v práci, zvyčajne býva unavený. On nie. Prichádza dobre naladený, niekedy si dokonca pohmkáva. Rozpráva vtipy a občas ma len tak pobozká na líce. Kedysi by ma to potešilo. Dnes pri tom premýšľam, odkiaľ si tú dobrú náladu priniesol.
Čo by som urobila, keby priznal, že nikoho má?
Všimla som si aj ďalšie drobnosti. Telefón, ktorý kedysi nechával kdekoľvek, má stále pri sebe. Keď mu príde správa, často sa pousmeje. Keď sa opýtam, kto mu píše, povie, že kolega. Začal si kupovať nové košele. Dokonca používa parfum, ktorý predtým roky stál na poličke. Viem, ako to znie. Ako zoznam dôkazov z lacného ženského časopisu. Áno, žiadna z tých vecí sama osebe nič neznamená. Človek predsa môže mať dobrú náladu aj po práci. Môže sa začať lepšie obliekať. Môže si písať s kolegami. Priznávam, že sa za svoje podozrenia niekedy až hanbím... Kedysi by som sa ho bez rozmýšľania na to spýtala. Dnes si otázky pripravujem v hlave celé hodiny, ale nikdy ich nevyslovím. Jednoducho sa bojím... Neviem totiž, čo by som urobila, keby priznal, že nikoho má. Zbalila mu veci? Odišla aj s dcérou? Alebo by som sa rozplakala a prosila ho, aby zostal?
Mám po štyridsiatke a keď si predstavím, že by som mala začínať odznova, zviera mi žalúdok. Neviem si predstaviť, že by som zostala sama, že by sme si dcéru odovzdávali podľa kalendára... Pred pár dňami sme ležali vedľa seba v posteli. On už spal, ja som pozerala do tmy. Mala som obrovskú chuť zobudiť ho a spýtať sa aspoň, či je medzi nami všetko v poriadku. Nakoniec som však ani to nedokázala. No dá sa takto žiť donekonečna?
Odborníčka radí: Chce to spoločný rozhovor
Má pocit, že partner si našiel inú, hoci na to nemá jediný dôkaz, len pár drobností, ktoré robí zrazu úplne inak ako predtým. Na prvý pohľad by stačila jediná otázka, lenže ona sa bojí mu ju položiť. Čo má teda podľa psychologičky PhDr. Evy Krkoškovej robiť?
Mária žije v neistote, ktorú vytvorili a živia dohady o príčinách drobných odchýliek v manželovom správaní. Interpretuje ich cez filter nevery, pretože sa jej obáva. Má strach zo zásadných a nežiadúcich zmien v živote rodiny i jej samotnej. Pochybnosti narastajú a tlačia, čím podporujú rozvoj negatívnych emócií a pocitov. Má pravdu, takto sa nedá žiť. V záujme svoje duševnej rovnováhy by mala s manželom prebrať otázky týkajúce sa ich vzťahu a možnosti jeho vývoja v smere prehĺbenia porozumenia a stability rodiny. Bude vedieť, na čom je. Nie je vylúčené, že o neveru vôbec nejde.
Čo robiť s podozrením, na ktoré máme strach sa spýtať?
- 1. Oddeľte svoje obavy od skutočných faktov. Intuícia môže byť dôležitým signálom, že sa vo vzťahu niečo zmenilo, ale sama osebe nie je dôkazom nevery.
- 2. Nezačínajte obvinením, ale hovorte o svojich pocitoch. Namiesto vety „Viem, že ma podvádzaš!“ skúste povedať: „V poslednom čase mám pocit, že sa odo mňa vzďaľuješ.
- 3. Nestaňte sa detektívom vo vlastnom vzťahu. Čím viac hľadáte, tým viac detailov sa vám zdá podozrivých a tým intenzívnejšia môže byť vaša úzkosť.
