Najmä zmienka o vecku ma vážne naštvala. Vlado to robil naschvál. Keď som sa to Tomášovi povedala, nepochodila som. Jeho deti boli nedotknuteľné bytosti, ktorým sa bolo treba klaňať a slúžiť. Musíš to vydržať, Svetla, musíš, presviedčala som samu seba a dúfala, že keď budeme mať vlastné dieťa, zmení ho to. Netušila som, ako veľmi sa mýlim.
Žili sme spolu rok a pol, keď som na tehotenskom teste objavila dve čiarky. Od samej radosti som poskočila. Potom som snovala plány, ako najlepšie to Tomášovi oznámiť, aby to bolo romantické a nezabudnuteľné. Nakoniec som kúpila detské oblečky, cumlíky, malinké dupačky a všetko navliekla na bielizňovú šnúru, ktorú som upevnila na chodbe. Predstavovala som si, ako otvorí dvere, zazrie to a samým šťastím ma takmer rozpučí v náručí. Keď zacvakal kľúč v dverách, schovala som sa za dvere kúpeľne. Dvere sa otvorili a ja som začula Simonu.
„Čo to je? Ona sa tuším zbláznila?“ začula som Simonu.
„Čo, zlato? Čo sa robí?“ ozval sa z chodby hlas Tomáša.
„Že sa ti zbláznila milenka. Ak to znamená to, čo si myslím, potom to je teda sila,“ jedovato dodala.
„Čo to… Svetla? Čo to je?“ zahromžil.
Vyšla som z kúpeľne. Najradšej by som sa v tej chvíli nevidela.
„To je oznámenie, že čakáme bábätko,“ povedala som skleslo.
„Ty si ju zbuchol!“ vykríkla Simona.
Nie, neokríkol ju. Len chvíľu mlčky stál, potom šnúru odtrhol a odišiel do obývačky. Nevedela som, prečo Simona prišla v deň, keď mala byť u svojej matky. Keby som to bola tušila, tú radostnú novinu by som si bola nechala na inokedy. Takto som z toho mala len preplakaný večer.
Tomáš sa nakoniec s nastávajúcim potomkom vyrovnal, ale o svadbe nepadlo ani slovo. A ja som sa uspokojila s tým, že mám Tomáša, budeme mať spolu dieťa, a tešila sa, že si uvedomí, že dôležité nie sú len jeho deti, ale aj ja a jeho nová rodina. Tehotenstvo však bola nočná mora. Nie kvôli ťažkostiam, ktoré ho sprevádzali, ale preto, že to vyzeralo, ako by som tehotná nebola ja, ale Tomáš. Všetko vedel, všetko poznal, pretože on to predsa zažil už dvakrát! Dozeral na mňa ako na nesvojprávnu bytosť.
„Myslím to s tebou dobre, som už ostrieľaný otec a mám kopu skúseností. Teraz si pekne ľahni, daj si nohy hore, ja idem na víkend s deťmi na hory,“ povedal mi, keď som bola už v polovici deviateho mesiaca. Mne pritom nebolo veľmi dobre a nechcela som zostať sama.
„Vrátime sa v pondelok večer. Veľmi si želeli, aby sme boli spolu iba my traja. Žiarlia na to malé, čo príde. Musím sa im viac venovať.“
„Ale veď sú tu takmer každý víkend, stále spolu niekam chodíte a ja som na vedľajšej koľaji. Chápem, že sú to tvoje deti, ale ja som tu predsa tiež!“
„Neblázni, máš tu pohodlie, tak sa napríklad pozri na televíziu a neštvi ma,“ uzavrel a odišiel.
Možno za to mohli nervy, možno by sa to stalo aj bez toho, ale zo soboty na nedeľu som začala predčasne rodiť. Tomáš telefón nebral, bol nedostupný. Do pôrodnice so mnou nakoniec išla mama.
„Prečo neberieš telefón?“ ozval sa rozhnevaný Tomášov hlas, keď som v nedeľu večer už dokázala držať mobil. Jonáško bol v inkubátore a ja som sa zotavovala z pôrodu. Nadýchla som sa k odpovedi, ale nepustil ma k slovu
„Tak najskôr ma bombarduješ ako zmyslov zbavená, tá tvoja žiarlivosť voči deťom je fakt hrozná. Nie si jediná tehotná na svete a ja ťa nebudem stále vodiť za ručičku.“
Došli slová
Nedokázala som mu na to nič povedať, len som hovor ukončila, bez toho aby sa dozvedel, že sa stal tretí raz otcom. Nevedela som zastaviť plač a stúpla mi teplota. Cítila som sa biedne a jediným liekom boli chvíle, keď ma sestrička vzala na vozík a zaviezla k sklenej priehradke, za ktorou ležal v inkubátore môj syn.
„To si mi nemohla povedať, čo sa stalo?“ objavil sa v utorok v pôrodnici Tomáš.
„Vôbec si ma nepustil k slovu.“
„Viezol som domov deti, Vladko dostal teplotu, je celý bledý, kašle, z nosa mu tečie… Hádam to Sima od neho nechytí, majú v škole náročné obdobie.“
Sníva sa mi? Hovorí len o svojich deťoch a nedochádza mu, čím som prešla?
„No a čo ty? Malý má vraj podváhu. Hovoril som ti, že zle a málo ješ. Keby si ma bývala počúvla, mohla si si ušetriť starosti. Ja som to zažil s Ninou dvakrát, ale ty si musela mať svoju hlavu.“
„A čo takto keby si ma pohladil, pochválil, ako som to všetko zvládla? Je to zázrak, nový život. Taký malinký človiečik.“
„Lenže pre mňa to nie je nič nové. Ja som to naozaj zažil už dvakrát a nešaliem z toho. To len pre teba je to udalosť. O chvíľu budete doma, špunt bude furt revať, potom ti tie ružové okuliare spadnú.“
To sa už nedalo počúvať! „Si ty vôbec rád, že ho máme?“, skočila som mu do reči.
„Som, ale nemysli si, že kvôli nemu budem zanedbávať svoje deti.“
„Jonáško vari nie je tvoj?“ hlesla som. „Počuješ sa, čo hovoríš? A ako to hovoríš?“ zasyčala som.
„Pokoj, nerozčuľuj sa, lebo stratíš mlieko. Si teraz rozhodená, to sú hormóny. Nina mala dokonca popôrodné depresii, to bola riadna fuška!“
Už som ho nechcela počúvať, tak som ho posielala za sestričkou, že mu Jonáška ukáže.
„Počkám, až prídete domov. Teraz už musím bežať. Sľúbil som Vladovi, že sa za ním zastavím. Je na mňa veľmi fixovaný, zvlášť keď mu niečo je.“
Zrazu som mala pocit, že hľadím na úplne cudzieho človeka a v tej chvíli som vedela, že s ním nás s Jonáškom radostná budúcnosť nečaká. Dala som mu ešte pol roka šancu
Nezdalo sa, že je mu ľúto, keď sme od neho odchádzali k mojim rodičom. O Jonáška nejaví nijaký záujem a on o svojom otcovi raz bude vedieť len to, že existuje a platí naňho alimenty.
Nabudúce si prečítate
Nič nám predsa nechýbalo
Plávala som sa nemocničnou chodbou a celá sa klopala. Išla som od primára, od ktorého som sa práve dozvedela, že môj muž síce žije, ale zatiaľ sa nevie, ako dlho na tom strome visel a či teda nemá nejaké vážne poškodenie mozgu... Prečo to manžel, preboha, urobil?
