Vaša Natália Chalupková prišla do seriálu Sľub ako žena plná záhad – nevyspytateľná a nebezpečná. Dnes má úplne inú polohu, až má divák tendenciu ľutovať ju. Že taká inteligentná a vzdelaná žena nedostala príležitosť uplatniť sa, že ani v súkromí nenachádza to, po čom prahne – harmóniu, bezpečie a partnera, ktorému možno dôverovať a ktorý ju podrží. Ako ju vnímate vy?
Asi tak, ako ste to opísali. Prípadne ešte uvidíme, čo sa scenáristom podarí vymyslieť. Postavy v dennom seriáli sa niekedy ťažko hodnotia, keďže ešte nevieme, čo všetko sa tam objaví a či s odstupom času tú Natáliu predsa len nebudeme vnímať ako nebezpečnú. Mňa samu prekvapilo, ako sa jej osud v tretej sérii vyvíja a že si na chvíľu od jej nepríjemnej stránky oddýchneme.
Nútilo vás stvárňovanie Natálie hľadať v sebe polohy, ktoré vám nie sú prirodzené? Čím nenarážam len na nutnosť zvyknúť si na parochňu.
Áno, doteraz som si nikdy nezahrala podobne negatívnu postavu, akou bola Natália v druhej sérii. Priznám sa, že aj preto ma to lákalo, chcela som si to vyskúšať. Nakoniec som si to interpretovala tak, že jej kroky vychádzajú z pocitu ukrivdenia a z toho, že si musí tak prísne strážiť svoje hranice, až zabúda na empatiu voči iným ľuďom. Ale ani by som to nenazvala úplne neprirodzenou polohou – poznám pocit, kedy mi z vlastnej únavy klesá schopnosť láskavej komunikácie a pochopenia iných. Myslím si, že je to pomerne prirodzené a deje sa to často. Ide len o to, kto z nás si to do akej miery dokáže uvedomovať.
Čo by ste chceli, aby v divákovi zostalo po pozretí Sľubu? Myslíte si, že ho seriál núti zamýšľať sa nad tým alebo si pripomínať, ako to vlastne za socializmu fungovalo? Prekvapuje to niekedy aj vás samotnú?
Úspech seriálu Sľub má asi viacero dôvodov. Jedným z nich je určite aj nostalgia – mnohí z nás sme v tej dobe vyrastali a nedokázali sme ju vnímať vo všetkých politických súvislostiach. Ďalším je pútavosť jednotlivých postáv a dejových liniek. Pre mňa je v niečom zaujímavé vidieť, ako sa ľudské charaktery nemenia a každá doba má svojich hrdinov aj ľudí, ktorí splynuli s davom. A pre najmladších z nás to možno otvára otázky, ako odlišne dokázali žiť naši rodičia a za čo všetko môžeme byť vďační. Prípadne aj s akými výzvami musíme oproti minulej dobe bojovať.
Mimochodom, darí sa vám dodržať to, čo sľúbite? Najmä vo vzťahu k deťom či k samej sebe?
Vlastne som si teraz uvedomila, že vo vzťahu k deťom málokedy niečo sľubujem. Uvedomujem si, že je to krehká vec a malo by platiť, že ak niečo sľúbite, tak to aj dodržíte. A keďže plány s deťmi sa menia pomerne často zo zdravotných či iných dôvodov... väčšinou používam len vety typu: „pokúsim sa“, „urobíme všetko pre to, aby to vyšlo...“. A keďže si na to takto pekne dávam pozor, väčšinu sľubov sa mi dodržať darí. A ak nie, je mi to následne veľmi ľúto.
Mnohí diváci vás vnímali ako krehkú herečku, no v Let‘s Dance ste ukázali maximálne nasadenie aj dravosť. Máte ju v sebe?
To asi závisí od toho, ako kto vnímame určité pojmy. Ak sa chcem niečo naučiť, prípadne niečo dosiahnuť, využijem všetky dostupné sily. A keď sa to týka tanca, v ktorom som našla obrovskú životnú vášeň, nebola ani iná možnosť ako odovzdať všetko, čo sa v rámci dostupného času dá. Je to aj čaro Let‘s Dance. Tam sa každý nakoniec dostane na dno svojich síl. A treba tiež povedať, že mne, ako bývalej športovkyni, sú dril a vysoké fyzické nasadenie veľmi príjemné, priam až komfortné.
Pomohla vám športom zocelená vytrvalosť pri náročných tréningoch, alebo je tanečná kondícia úplne iný level?
Kondícia mi paradoxne vôbec nerobila problém, dokonca ani svaly – tie ma takmer vôbec neboleli. Keďže som vedela, že ma v tomto zmysle čaká náročné obdobie, niekoľko mesiacov pred tanečnou prípravou som chodila do fitka, aby som na to telo čo najlepšie pripravila. Čo ma ale prekvapilo, bola bolesť rebier a hrudného koša. Doteraz neviem, či to bolo spôsobené dvíhačkami, ale takmer celé Let‘s Dance som s tým bojovala. Takže aj to bolo pre mňa zaujímavé – že niekedy sa človek môže pripraviť, ako sa len dá, a nakoniec ho telo aj tak v niečom prekvapí.
Písalo sa, že porota – resp. niektorí jej členovia – bola k vám až nespravodlivo prísna. Cítili ste to tak?
Úplne subjektívne som ten pocit mala po prvom kole. Ale vnímala som to nielen na nás, ale aj na ostatných pároch. Tento rok bola jednoducho porota prísnejšia. A tak som sa potom zamerala skôr na slová, ktoré by mi mohli pomôcť v zlepšovaní, a bodové hodnotenie som nejako vypúšťala.
Ako ste zvládali prepínanie medzi natáčaním seriálu, tanečnými tréningami a súkromným životom? Vaše dve deti sú ešte malé a predpokladám, máte opatrovateľku, bez ktorej to nejde, ako o tom často hovorí Nela Pocisková?
Našťastie sa mi to podarilo zorganizovať tak, aby som počas Let‘s Dance mala od nakrúcania takmer úplne voľno. Takže som sa naozaj mohla počas toho, ako boli deti v škole a škôlke, venovať len tréningom a po tréningoch viesť skoro normálny rodinný život. Počas víkendových kamerových skúšok a prenosov boli s deťmi niekedy moji rodičia a niekedy moje super opatrovateľky, ktoré deti vnímajú ako kamošky. A niekedy som deti zobrala na skúšky so sebou do Incheby.
