V ten rok na mňa samota doľahla nejako viac. Možno to bolo tým, že sa na jeseň sestre narodilo dieťa a všade okolo to voňalo rodinou, ktorú som ja ako jediná v okolí bohužiaľ nemala.
Chcela som konečne vedieť, ako to s nami bude ďalej, no Patrik len nerozhodne krčil plecami, že nevie, ako to Karolíne povedať. Nebol typom seladóna, ktorý skáče z kvetu na kvet, ale žiaľ, miloval nás obe. Manželka mu organizovala veci doma, ja som bola pomocnou rukou pri veciach všedného dňa. Jednou takou bol aj vianočný darček. No nielen pre mňa, ale aj pre Karolínu...
Keď ma prvý raz požiadal, aby som jeho žene niečo kúpila pod stromček, vyvalila som naňho oči a chcela sa spýtať, či je normálny. Potom mi však napadlo, že sa tak môžem ukázať ako praktická žena do nepohody, ktorá sa zbytočne neutápa v žiarlivosti a scénach.
Potom referoval, že čajový set ju nadchol a vlaňajší škriatok z vlny, ktorého som kúpila vlani, tiež. Tento rok som toho však už mala plné zuby. „Tvoja žena dostane darček a ja zase peniaze?“ zaútočila som.
„Hádam mi to nebudeš vyčítať. Spím u teba dva dni v týždni, chodíme na výlety, beriem ťa na večere,“ vyratúval.
„Lenže Karolína to nevie!“ namietla som a on sľúbil, že ju tentoraz hneď po sviatkoch začne pripravovať na rozvod.
Tak to nie, miláčik, povedala som si. Najlepšie sa naučíš plávať, keď ťa hodia do vody. A rozhodla som sa vziať všetko do svojich rúk.
„Jeleňa? Vy chcete skutočne toho jeleňa vo výklade?“ ubezpečovala sa predavačka v starožitníctve. „Prekvapilo ma to, teraz pred sviatkami každý hľadá skôr soby,“ zasmiala sa a vytiahla tú gýčovitú vec, ktorú mali kedysi vari všetky naše babky v sekretároch. Spokojne som sa usmiala, zaplatila, a aby bol celok dokonalý, v obchode s darčekovým tovarom som ešte prikúpila hrnček s hlavou jeleňa. Za zvyšné peniaze som si pre seba kúpila krásny náramok. Predavač ho pochváli, vraj taký kúpil aj dcérke, možno naň pripínať ďalšie symboly, a hneď mi ho dal na ruku.
Napokon, načo čakať na Štedrý večer? Patrik sa ukáže na skok cestou z cintorína a potom bude aj tak doma so ženou. Každý rok som kvôli tomu trúchlila, ale tento rok som sa na Štedrý večer tešila. Najmä na reakciu Karolíny, keď pochopí, čo sa jej obidva tie jelene snažia povedať.
Dvadsiateho tretieho som zdobila stromček a vtom náramok zostal visieť na vetvičke a pri snímaní sa jedno očko skrivilo. Zakliala som a pohľadom strelila k hodinám. V zlatníctva zatvárali o piatej, možno mi ho ešte stihnú opraviť. Predstava, že zajtra budem ukazovať Patrikovi darček poškodený, mi pomerne narušila plán. Dokonalosť, ktorú som sa pred ním snažila predstierať, ma nútila hrať sa na ženu, ktorá nerobí chyby.
„Toto už do zajtra dokopy nedám,“ konštatoval.
„Je to pre mňa životne dôležité,“ žobronila som a jemu v očiach zahrali čertíci.
„Tak dobre. Ale kým to opravím, dáte si so mnou kávu a budete mi robiť spoločnosť,“ stanovil si podmienku, s ktorou v mojich očiach večnej milenky ako otec a manžel klesol.
„Som rád, že mi pred Vianocami bude robiť milú spoločnosť žena, navyše taká pekná,“ flirtoval nehanebne,,keď predo mňa postavil kávu.
„Vaša dcéra dostala retiazku tiež so srdiečkom?“ spýtala som sa pripomenula som mu, aby si odpustil trápne pokusy baliť ma. Skákať z blata do kaluže a začínať znova so samoľúbym narcisom, to bolo to posledné, čo som teraz vo svojej situácii chcela.
Zlatník trošku zvážnel a zmäkol mu pohľad. „Srdiečko to nebolo,“ odvetil. „Pripla si naň prvé písmeno z krstného mena svojej mamičky,“ odvetil a bolo cítiť, ako sa mu stiahlo hrdlo.
„Nie som si istá, či by sa toto páčilo vašej panej, keby vám sem teraz priniesla olovrant,“ podpichla som ho.
„Predtým asi nie, ale dnes je to jedno, umrela nám pred dvomi rokmi.“
Atmosféra zrazu zhustla a ja som konštatovala, ako veľmi je mi to ľúto, a to jemné iskrenie, ktoré vytváral ešte pred chvíľou, už stratilo čaro. Peniaze za opravu si vziať odmietol, vraj keď budem chcieť ďalší symbol, mám prísť a poradí mi. Tak som odišla domov a až pohľad na zabalený set jeleňov som prišla na iné myšlienky.
Možno sa mi zajtra zmení celý svet, napadlo mi pri predstave zúrivej Karolíninej tváre a potmehúdsky som sa usmiala.
Prišiel Štedrý deň. Usmažila som kapra, pretože som vedela, že ho Patrik miluje, ale Karolína neje. Aspoň jej nezaskočí kosť, až bude loviť darčeky z papiera, prešlo mi hlavou a zase som sa tešila o niečo viac.
Patrik prišiel na zvyčajnú hodinku. „Pekné,“ konštatoval takmer v pokluse, keď som mu ukázala retiazku kúpenú za peniaze, ktoré mi dal, a potom si prevzal darček pre Karolínu.
„Budem na teba myslieť každú sekundu,“ zašepkal mi do ucha, a pretože sa ponáhľal, úplne sa zabudol spýtať, čo v tom balíčku je.
Zotmelo sa a ja som oknom pozorovala postavičky pri stromčekoch v náprotivnom dome. Čo sa deje u Patrika? Večerajú, alebo už rozbaľujú? Ako bude Karolína reagovať? Rozreve sa, alebo urobí scénu? Vyhodí Patrika, alebo sa sama zoberie a odíde k rodičom?
V hlave som si vytvárala teórie o jeho reakcii. Prizná sa? Alebo bude zatajovať? Hodiny sa vliekli a nič sa nedialo. O polnoci som išla spať. Snívali sa mi zvláštne sny o Patrikovi, jeho žene, a netradične sa medzi nimi zjavovala aj tvár toho smutného zlatníka.
Na druhý deň sa za mnou Patrik zastavil a začal ma karhať: „Ako ti napadlo kupovať Karolíne také gýče?“ vyčítal mi. „Jediné šťastie, že sa jej to páčilo,“ vzdychol. „Vlani akýsi škriatok, tento rok jelene. Na budúci rok radšej kúpim darček ja!“ vyhlásil a vo mne v tej chvíli niečo prasklo.
„Na budúci rok?“ opakovala som po ňom a predstavila som si ďalšie a ďalšie roky čakania a slepej dôverčivosti, márnosti, strateného kusu života.
„Prepáč, nemyslel som to zle. Ale to si fakt nemohla vybrať niečo iné?“ snažil sa upokojiť situáciu, pretože videl, že som naštvaná. Vôbec mu nedochádzalo, ako sa mi každým slovom vzďaľuje. Precitnutie, to bolo to, čo mi zrazu rozlepilo oči. Stačilo naň jediné slovo. Nabudúce. Nikdy by sa nerozviedol. Vždy by mi len zalepil ústa nádejou, ktorá by sa ťahala ako rozohriata žuvačka na podrážke.
Po novom roku som zavítala do zlatníctva a usmiala sa na predavača, ktorý mal v tvári neskrývané nadšenie. Podala som mu balíček s keramickým štvorlístkom a chvíľu sme sa zhovárali.
Dnes mám na náramku okrem srdiečka aj dve písmenka. Prvé písmeno jeho krstného mena a druhé našej polročnej Hanky.
Miroslava 36 rokov
