Vždy ho bavilo rekreačne si zacvičiť a trvá to dodnes. Dokonca ho zaujímala francúzština natoľko, že chvíľku ju na vysokej škole študoval. A výtvarnú tiež. No Gregora Hološku (49) už roky zamestnáva niečo iné – divadelné, filmové i seriálové postavy. Vraví, že vlani pracoval najviac vo svojej doterajšej kariére. Dnes, keď má chvíľku voľna, dopraje si trebárs „papučovú kultúru“, saunu, masáž i dobrý film v kine.
O Záhorákoch sa hovorí, že sú tvrdí ako šuter, ale s dobrým srdcom. Ako Záhorák súhlasíš?
Myslím, že to sedí. Záhoráci sa vedia pohádať, pobiť, nerozprávať sa, ale dokážu byť aj srdeční, prajní a odpustiť si. Odmalička žijem na Záhorí. Som polovičný Záhorák po otcovi z Jablonice a polovičný Dubovan po mame.
Hovoríš, že sa dokážu pobiť, pohádať sa. Vravíš aj o sebe?
Vo svojej podstate som filantrop, mám ľudí rád. Mám pochopenie i pre tých, ktorí takpovediac nie sú moja krvná skupina. No aj ja mám za sebou mladosť na dedinských zábavách, kde som sa pobil. Bežne to však nemám v povahe. Preferujem skôr úsmev, dobrú náladu, pohodu a som za to, aby sa veci vyriešili pokojnou cestou.
Kým sme sa vôbec na tento rozhovor časovo zladili, trvalo to niekoľko týždňov. Stretávame sa v tvojej divadelnej šatni. Akurát máš po skúške a večer ťa čaká predstavenie. Takto zhruba vyzerá tvoj bežný pracovný deň?
V Slovenskom národnom divadle sme mali práve skúšku Brechtovej hry Život Galileiho. Večer hrám Guľôčku od Guya de Maupassant. Obidve témy sú ťažké, s hlbokými, no aktuálnymi myšlienkami. Základný pocit, že mám toľko práce, je veľmi fajn, dokonca niektoré ďalšie ponuky z iných divadiel som musel z časových dôvodov odmietnuť. Niekedy sa v čase pauzy stane, že odbehnem na nakrúcanie Sľubu, no nie každý deň je extrémny. Keď mám po skúške voľno, ako vidíš, v šatni si môžem aj pospať.
Zvykneš to robiť?
Poobede si krátko zdriemnem obyčajne vtedy, keď mám voľný deň a som doma. Ale na pár minút sa mi podarilo zaspať aj v šatni. V každom prípade je príjemné, že si mám kde oddýchnuť, vyložiť nohy, prípadne si zacvičiť taiči.
Čím to podľa teba je, že sa ti práca takto rozbehla?
V každom povolaní je najdôležitejšia vytrvalosť. Keď človek na sebe pracuje, nie je možné, aby sa nedostavili výsledky. Vynaložená námaha sa raz musí prejaviť. Herectvo ma celé roky bavilo, napĺňalo a nevzdal som to. Také množstvo práce nemôže byť vecou náhody. Je to výsledok za roky driny.
Nepochybne to bude aj tým, že rokmi si sa vypracoval. Dokážeš sebavedomo povedať, že si lepší herec ako trebárs pred 10 rokmi?
Hranica poznania je otvorená donekonečna. Platí Sokratovo: „Viem, že nič neviem.“ Samozrejme, že som ďalej ako pred 10 rokmi. Bez problémov poviem aj slovo samozrejme. Ale nehovorím to preto, že by som si namýšľal, no má to svoju logiku. Keď človek stále pracuje, posúva sa.
A považuješ sa za sebavedomého?
Mám silnejšie a slabšie chvíle. Sú momenty, keď si verím viac a keď menej. Určite o sebe nevyhlasujem, že som sebavedomý človek. Som pochybovačný, ale v niektorých veciach si verím. A to v pracovitosti vo vytrvalosti.
V čom si pochybovačný?
Či som niečo urobil dobre, či sa to nedalo urobiť ešte lepšie. Žiadne výsledky nevznikajú jednoducho. Keď som bol študent VŠMU, skúšali sme nejakú hru, veľakrát sme si s kolegami mysleli, že to bude pecka, ľudia odpadnú. Neplatilo to stále. Dnes viem, že keď budem niečomu venovať energiu, lásku, poctivosť, nie je možné, že jedného dňa sa to neukáže. Túto myšlienku poviem sebavedomo a s istotou. O tom som presvedčený.
Odpozoroval si to od rodičov ešte ako chlapec?
Určite áno, rodičia sú vorkoholici. Mama roky učila francúzštinu a slovenčinu, otec je maliar. Najskôr som to videl doma, rokmi som si to aj overil.
Tvojím strýkom bol tiež známy Vincent Šikula, o ktorom sa dodnes deti učia. Aký bol?
Mal som na ňom strašne rád to, že bol dobrý rozprávač, no zároveň dokázal pozorne a citlivo počúvať. Mal obrovské pochopenie pre ľudí.
Ovplyvnil ťa v tomto?
Učím sa to celý život. Každý z nás má pre niečo väčší a menší cit. Keď počujem tému, ktorá je lukratívna pre moju dušu, som podstatne pozornejší ako pri veciach, ktoré nie sú pre mňa až také pútavé.
Zvykneš sa o práci, zložitých postavách baviť aj s ľuďmi mimo brandže, napríklad doma s partnerkou alebo rodičmi?
Nie je to pravidlo, ale rozprávame sa o tom, ako sa postava správa, čo sme rozoberali na skúškach. Ľudia, ktorí nie sú zaťažení hereckou profesiou, vedia priniesť iný pohľad. Možno my herci niekedy až veľmi špekulujeme.
