Nabádajúc svoju najlepšiu kamarátku Milušku, že už môže prísť, lebo manžel práve odišiel, počula som v telefóne, ako vzdychla: „Nemyslím si, že robíš dobre,“ zopakovala ako vždy a ja som prevrátila oči. Kedykoľvek mala Veroniku varovať, aby som si mohla užiť ukradnuté chvíľky s Valentom, nikdy si to pokarhanie neodpustila. Pritom veľmi dobre vedela, ako na tom som a koľko pre mňa ten vzácny čas s ním znamená.
Keď manžel konečne odišiel na rozlúčku s kolegami z práce, bolo jasné, že mám čas prinajmenšom do tmy. Miluška tu zostane až do svojho odchodu na nočnú a to pre mňa znamenalo päť hodín života, keď sa budem cítiť ako zviera, ktoré niekto vypustí z klietky.
Po nekonečnom čase sa ozval zvonček, Valent už stál na parkovisku a netrpezlivo na mňa čakal.
„Tak si to uži, nevernica,“ plesla ma Miluška šibalsky po zadku na znamenie zmieru a potom vplávala do izbičky, kde ju vítala nadšená Veronika.
Konečne som sedela vedľa Valenta, ktorý mi jemne stisol odhalené koleno. Dobre vedel, že prejavmi vášne ma môže pokryť až za rohom, tu pri dome sa musíme tváriť ako dvaja známi, ktorí spolu vôbec nič nemajú.
„Tešila si sa?“ zašepkal, keď sme konečne stáli v hájiku a ja som sa mu schúlila do náručia.
„Nedokážeš si predstaviť, ako veľmi,“ priznala som. „Ten týždeň bol nekonečný,“ dodala som a v duchu spomínala na tie hrozné dni, keď bol môj muž Miro takmer všadeprítomný. Motal sa mi pod nohami, stále sa na niečo pýtal, siahal na mňa alebo nazeral pod pokrievky hrncov, ku ktorým som utekala, aby som ho nemusela mať stále na očiach.
Predstavovala som si v posteli s manželom milenca
Bola som zaľúbená do iného, ale on v mojich únikoch videl dokonalú gazdinku, ktorá sa snaží potešiť manžela. Čím viac sa mi cnelo po Valentovi, tým viac som neznášala Mira. Vzďaľoval sa mi tou detinskosťou, s ktorou sa často hral s Veronikou, stále rovnakými gestami, ktorými ma lákal do postele len preto, aby som potom pevne zomkla viečka a predstavovala si Valenta. Muža s veľkými dlaňami, pevnými ústami, chlpatou hruďou a vystupovaním, na ktorom nie je vôbec nič smiešne
Chlap z neho sršal všetkými smermi a vedel, ako na mňa. Pozorovala som jeho ruky, ako pevne držia volant, jeho vážny výraz. Miro bol iný, stále v aute šaškoval, otáčal sa na päťročnú dcéru a robil zo seba blázna. Jeho ruka často skĺzla dozadu, aby Veroniku potiahol za nôžku, a nikdy mu nenapadlo zbehnúť k môjmu odhalenému kolenu a provokatívne prejsť nechtom po jemnej koži.
Ak som niekedy mala výčitky, boli dávno preč. Manželstvo mi nekvitlo, zato vzťah s Valentom bol omamnou magnóliou. „Ďalší príma výlet. Teším sa!“ konštatovala som spokojne.
„Kúpim ti cukrovú vatu a vystrelím ružu,“ sľuboval, a keď som na mieste konečne odhodila obavu z prezradenia, užívala som si hody ako mladé, slobodné dievča. Valent strach nemal, pritom ho doma tiež čakala žena a dve deti. Možno to však so mnou myslel vážne, začínala som v posledných mesiacoch dúfať. Zaľúbila som sa neplánovane.
Omámená slobodou som si nedokázala predstaviť ďalšie prázdne roky po Mirovom boku. Už som vedela, že len čo dozrie čas, rozvediem sa. A bola som taká očarená Valentovou pozornosťou, že Veroniku som neriešila; myšlienky na ňu išli bokom.
„Vyrazíme?“ vytrhol ma Valent z radostných chvíľ nečakaným pádom
Pár hodín šťastia bolo na konci, zostávala len cesta domov a ďalší týždeň čakania.
Zvesila som plecia. Stmievalo sa, Miluška mala o chvíľu ísť na nočnú, tomu sa nedalo vyhnúť. „Zájdeme ešte k nášmu kŕmidlu?“ prešiel mi Valent palcom až k okraju nohavičiek.
„Možno, ak budeme stíhať,“ sľúbila som zastávku v lese, kde sme zvyčajne naše výlety končili. Lenže tento večer nám osud nežičil. Pri prejazde po diaľnici sme narazili na dva kamióny zaklesnuté po nehode do seba, a oba jazdné pruhy boli úplne uzavreté.
Valent bol nervózny, ja tiež. Blížilo sa pol deviatej, teda čas, keď sme boli s Miluškou dohovorené na návrate.
„Nenerváč,“ napomenul ma Valent a povzbudivo mi stisol ruku. „Každú chvíľu sa tu vytvorí pruh a zase pôjdeme,“ chlácholil ma, ale drahocenné minúty plynuli, bez toho aby sa čokoľvek dialo.
„Bude deväť, ja už vážne potrebujem odísť!“ naliehala Miluška do telefónu. Vedela som, akú náročnú má prácu, ktorá ju však veľmi baví a nerada by o ňu prišla.
„Sú tam hasiči a polícia, sme na dohľad, vydrž ešte chvíľu,“ žobronila som, ale nič sa nedialo ani ďalších pätnásť minút.
Miluška bola naštvaná, vyčítala mi nezodpovednosť, ale ja som situáciu ovplyvniť nemohla. Nebolo sa kde otočiť, kadiaľ nehodu obísť, navyše sme boli od domova ešte ďaleko.
„Zavolám Mirovi, nech príde,“ oznámila mi potom Miluška a ja som spanikárila.
„To nesmieš, všetko by sa prezradilo!“ vykríkla som hystericky, pretože takto som to rozhodne nechcela. Najskôr rozvod a až potom som mienila Mirovi priznať milencovu existenciu.
„Čo mám podľa teba robiť? Nechať tu Veroniku samu?!“ zvolala kamarátka.
„Spí?“ ozval sa do ticha Valent, a keď som prikývla, rozhodil ruky. „Tak čo tu riešite? Malá spí, a kým sa zobudí, budeš už dávno pri nej.“
„Myslíš?“ zneistela som stojac pred nepríjemným rozhodnutím. Áno, Veronika už nebola bábätko, spávala dobre. Možno by som to mohla risknúť.
„Upokoj sa a prestaň vyvádzať. My sme chalanov bežne nechávali doma samých, robíš drámu z hlúposti,“ prenášal na mňa Valent svoju nervozitu. Až teraz som si uvedomila, že aj ona musí z niečoho prameniť. Možno mu žena stanovila večierku, napríklad naňho doma čakajú deti, alebo sa jednoducho len bojí, že si na neskorý príchod nedokáže vymyslieť výhovorku.
Znova som sa ošívala. „Môžeš sa prestať hmýriť? Znervózňuješ ma,“ napomenul ma. „Začínaš byť hysterická, ale nie je dôvod. Veronika to vydrží, tak sa, preboha, upokoj.“
Snažila som sa na celú vec pozerať jeho pohľadom, ale stres na mňa dopadal stále viac.
„Čo keď Miluška naozaj zavolá Mirovi?“ vyslovila som nakoniec druhú časť svojej obavy.
„Čo by z toho mala, prosím ťa?“ uvažoval Valent úplne iným smerom než ja a netrpezlivo poklepával prstami na volant. Mala som chuť povedať, aby prestal, a tiež nenerváčil, no neodvážila som sa.