Znova sa ozval mobil.
„Povedz jej, nech ide do tej hlúpej práce a prestane nás otravovať,“ štekol Valent a mne do očí vyhŕkli slzy. Nechcela som sa hádať. Prečo, po tak krásnom dni? Zároveň som mala obavu z Miluškinej reakcie a samozrejme aj strach o Veroniku.
Mobil mi vibroval vo vrecku, a keď som po ňom siahla, Valent sa na mňa významne pozrel. „Miluška, choď do tej práce, Veronika to zvládne,“ počula som svoj hlas, ktorý akoby ani nepatril mne.
„To nemyslíš vážne!“ rozčúlila sa kamarátka, ale Valent mi telefón vytrhol.
„Ospravedlňujem sa, dámy, že vám do toho vstupujem. Urobte to, Mila, ako vám moja žena hovorí,“ povedal chladne a zrejme si vôbec neuvedomil, že sa pomýlil. V ušiach mi znelo spojenie moja žena. Bolo to neprirodzené.
Potom na mňa doľahla tá druhá, omnoho podstatnejšia časť oznámenia. Tón, s ktorým Valent Milušku o nič nežiadal. On jej totiž nekompromisne nariaďoval!
Konečne sa kolóna dala do pohybu. Valent stále klopkal prstami o volant, ale ja som počítala len kilometre zostávajúce k domovu s opustenou Veronikou.
„Ahoj,“ lúčila som sa rozpačito, keď mi Valent o ulicu ďalej zastavil. Niečo zamumlal, zjavne sa tiež náhlil, ale na rozdiel odo mňa ho doma nečakalo malé dieťa bez dozoru.
Takmer som bežala temnou nocou a pred vchodom sa takmer zložila. Do okien prízemných bytov blikalo hasičské auto a okolo sa zhlukovali zvedaví ľudia.
Cítila som dym a schody brala po dvoch. Srdce mi búchalo ako splašené, keď som otvárala byt a nad hlavou počula dupanie. Do nosa ma udrel zápach spáleniny.
„No konečne,“ ozvalo sa z predsiene. Naštvaná Miluška siahla po kabelke, potom do mňa strelila nasrdeným pohľadom. „Toto bolo naposledy, čo som ti akokoľvek pomohla. Ak sa mieniš správať takto nezodpovedne, tak si varovanie láskavo zaisťuj inak.“
Nazrela som do izby, kde spala Veronika. S úľavou som vydýchla a potom zbystrila pozornosť, keď som začula hlahol na chodbe.
„Susedka nad vami zabudla vypnúť sporák, kým išla spať. Našťastie som to zacítila včas,“ vysvetľovala Miluška. „Vieš, ako mi bolo? Ty nikde, do toho tvoj arogantný šamster, premýšľala som, či je ten smrad normálny, alebo mám niekam zavolať,“ vyčítala mi a ja som si všimla, že aj ona má v očiach slzy.
Bála sa. Veď ja som jej pritom hovory zhášala ako nepotrebný zvyšok cigarety o chodník. „Prepáč,“ objala som ju, celú rozklepanú a potom som nám obom naliala panáka.
„Vzala som si dovolenku, vyhovorila som sa na nevoľnosť,“ vzdychla, keď sme už sedeli v kuchyni, pozorovali hutnú, tmavú farbu tej štipľavé tekutiny, keď sa ozvali kľúče v zámku a rozjarený Miro vpadol do bytu.
„Ajhľa, baby majú čiernu hodinku, svetlá z hasičáka nestači?“, smial sa a významne mrkol na fľašu rumu. Potom nasal puch, ktorý prenikal pootvorenými oknami z vetraného bytu susedov, a keď som mu vysvetlila, čo sa stalo, zvážnel a pevne ma objal.
„Prepáč, toto som vôbec netušil. Nemal som na tú rozlúčku chodiť, čo keby sa vám bolo niečo stalo?“
Cítila som sa mimoriadne previnilo. Prvý raz za celý čas, čo som bola manželovi neverná. Miluška sa ticho vytratila, možno sa s nami lúčila, možno nás len nechala stáť, keď ma Miro upokojoval, kým som mu vzlykala na pleci; neviem.
„Ty opička, prečo plačeš, veď sa nič nestalo!“ usmieval sa. Mal trochu vypité, ale to je normálne, keď sa vracal z takého podujatia. Bol iný, zvláštne, uvoľnený. Vyzeral spokojne, tak mi napadlo, ako by sa asi tváril, keby mu Miluška zavolala a všetko sa prevalilo. Vzťah s arogantným sebcom, ktorý myslel len na uspokojenie svojich potrieb, a my s Veronikou sme mu mohli byť ukradnuté. Zrazu som si uvedomila, ako som bola hlúpa. Znudená ženská, ktorej doma vlastne vôbec nič nechýba, tak si problém musela hľadať v náručí iného.
V ten večer sme sa s Mirom milovali. Bolo to pekné, hoci tomu možno chýbala vášeň zakázaného ovocia, lenže tou som bola presýtená a už som túžila len po pokoji.
V tú noc sme asi počali Milušku, našu druhorodenú princezničku, ktorá dostala meno po mojej najlepšej kamarátke, ktorá mi zachránila Veroniku a súčasne aj manželstvo.
Nerada na tú krízu spomínam, snažím sa zabudnúť na všetko zlé, čo som Mirovi vyvádzala. Na Valenta som vďaka bohu zabudla takmer okamžite. Nechýbalo veľa a mohlo sa stať čokoľvek. Stál by mi sebecký milenec za to? Určite nie.
