Musela som uznať, že veru neviem. Zároveň som však tú Soňu s veľkým poprsím chcela poznať, tak som Tobiášovi dvakrát po sebe priniesla do práce obed a dôkladne sa tam obzerala. Romanu som poznala hneď. Tiché dievča, ktoré pôsobilo dojmom, že by najradšej bola neviditeľná. Kde však bola tá, ktorú si v našom rozhovore pomyselne vybral za potenciálnu milenku Tobi?
„Soňa, môžeš na skok?“ ozval sa kúsok odo mňa hlas Tobiášovho kolegu. A staršia pani, zhruba vo veku mojej matky, hlasno zakliala, zdvihla sa zo svojho miesta a s funením lokomotívy prešla okolo mňa.
Manžel si to všimol a začal sa smiať.
„Ty si ma baláchal!“ vyhŕkla som a v tej chvíli sme sa smiali obaja.
„Ak troška žiarlivosti prinúti moju ženu starať sa o blaho môjho žalúdka tak ako posledné dva dni, rád si tú Vandinu teóriu osvojím,“ zubil sa Tobiáš.
Jeho slová som si potom dlho nevedela vyhnať z hlavy. Bola pravda, že sme sa od zoznámenia s Vandinou a Jarovou teóriou obaja snažili jeden o druhého akosi viac, ale poistiť si vzájomnú lásku neverou sa mi zdalo rovnako nebezpečné ako vhodiť všetky úspory do pochybného biznisu, o ktorom niekto cudzí tvrdí, že naše peniaze bohato zúročí.
„Už na tých dvoch nemysli. A Vande nevolaj, nebolo by z toho nič dobré,“ požiadal ma Tobiáš a ja som ho nakoniec počúvla. Vlastne, neozvala sa ani ona, a tak sa naše priateľstvo skončilo rovnako rýchlo ako sa začalo.
Napriek tomu sme sa však rozhodli čosi si z jej rád vybrať. Konkrétne prekvapenie či snahu urobiť druhému občas radosť aj napriek tomu, že jeho želanie nie je práve našou radosťou. A tak občas Tobiášovi kúpim poriadne zrelé kvargle a on mňa napríklad cestou z kina nechá, aby som si vybrala nové topánky a potom sme ich spolu šli kúpiť. A vychádzajúc z obchodu sme stretli Vandu. Vyzerala unavená, vliekla sa pasážou ako svoj tieň. A bola sama. Tobiáš pustil moju ruku a poklepal jej na plece. Privítali sme sa, prehodili pár neutrálnych fráz o počasí a potom som sa spýtala, ako sa s Jarom majú.
„My už spolu nie sme,“ nútene sa usmiala. „Ktovie, kde teraz je. Ja si teraz užívam slobodu,“ zasmiala sa, ale už to nebol ten šťastný smiech ako keď sme sa stretli prvý raz.
„Čo sa stalo, Vanda?“ spýtala som sa a ona, tentoraz s výrazom plným bolesti odpovedala: „Zaľúbil sa do tej kolegyne, o ktorej som ti rozprávala minule. Odišiel k nej.“
Vzdychla som a navrhla, že by sme mohli zájsť niekam na kávu. Ona sa však smutne skĺzla pohľadom na Tobiášovu ruku ovinutú okolo mojich pliec a s vďakou odmietla.
Nie je stará, jej šťastie hádam čaká niekde veľmi blízko a ja dúfam, že v novom živote už bude viac rozmaznávať to, čo má, než žiť v očakávaní a strachu z toho, čo by keby…
„Kde si nechala Jaromíra?“ spýtala som sa skôr zo slušnosti, pretože sme sa dopredu dohodli, že pôjde o čisto dámsku jazdu.
„Má rande,“ odpovedala bez jediného zachvenia v hlase.
„Čože? Rande? Niečo je u vás zle?“ spýtala som sa opatrne so súcitným pohľadom.
„Naopak. Všetko je medzi nami skvelé!“ odpovedala mi.
„Potom teda nerozumiem významu slova rande,“ nechápala som.
Vanda sa na mňa milo usmiala a potom mi vysvetlila, že Jaromír stretol v práci zaujímavú kolegyňu, ktorá sa mu zapáčila.
„Je jeho typ, vieš. Niečo ho k nej ťahá, tak sme sa rozhodli ísť do toho hneď. Skôr než by vzniklo riziko, že sa zaľúbi. Hovorila som ti predsa, že treba byť stále o krok pred nepriateľom.“
„Nie je tým nepriateľom skôr to dievča?“ namietla som a ona rozhodne zavrtela hlavou.
