„Neviem, je už dosť neskoro, asi pôjdeme domov. Simona je uťahaná z práce a už aj tak sme našu večierku pretiahli,“ zneistel Tobiáš, čo hneď využila druhá žena.
„Simona! To je pekné meno, ja som Vanda,“ podala mi ruku, a tak si potykali aj naši páni.
Vanda s Jaromírom nás nakoniec prehovorili. Život sa vraj skladá zo zážitkov lámajúcich stereotypy a tie neprídu cestou z práce alebo doma pri televízore. „Tie musíš hľadať,“ poučovala ma Vanda neskôr na toalete.
„Priznám sa, že ma prekvapilo, koľko rokov ste spolu a stále sa správate ako čerstvo zaľúbení,“ vyhŕkla som.
„Nie je to však zadarmo,“ vyhlásila Vanda. „Na vzťahu musíš pracovať, byť vždy o krok pred narušiteľom alebo nepriateľom. Prekabátiť ho po svojom. A mať v sebe obrovskú dávku tolerancie. Iba tak si udržíš lásku, a nie spolubývajúceho.“
Keď sme sa vrátili z toalety, všimla som si, ako automaticky Jaromír vstáva a Vandu usádza, objednáva za ňu, jemne ju hladí a dotýka sa jej, akoby sa vzájomnej blízkosti nemohli nabažiť. A nebolo to rušivé, práve naopak. Možno preto som im to neuveriteľne závidela. Vládla medzi nimi harmónia, ktorá sa pozvoľna prenášala aj na nás. Aj mňa sa občas Tobiáš dotkol alebo ma chytil okolo pliec.
„Ja im tak závidím,“ vzdychla som, keď sme s miernou špičkou kráčali domov.
„Niečo na tej ich teórii bude,“ poznamenal Tobiáš, ktorému Jaromír, keď sme s Vandou boli na toalete, prezradil, že sa rozhodli pre zážitkový život. Čo si želala Vanda, to bolo dopredu splnené. Po čom túžil Jaromír, stalo sa sväté jeho žene.
„Chceš povedať, že ak on vyhlási, ako rád by išiel do Nórska chytať ryby, ide sa?“
„Tak nejako to u nich skutočne funguje. A ak je snom Vandy vybrať sa do Paríža, Jaromír už kupuje letenky,“ zasmial sa Tobiáš.
Bola som rada, že sme si vymenili telefónne čísla, pretože keď sa mi o pár dní neskôr Vanda ozvala, či s ňou nechcem niekam na víno, bola som taká zvedavá, že som nemohla ani dospať.
„Nuda a stereotyp sú oveľa horšie. Je to pôda, ktorá vytvára ideálne podmienky na totálnu pohromu,“ vysvetľovala mi svoj pohľad na vec. „To sa ti dlho zdá, že je doma všetko v poriadku, lenže je to monotónne plynutie času vedľa seba. A každý z nás logicky túži po troške vzrušenia. Keď potom nečakane príde, nevieme s ním pracovať. Preto sa toľko párov rozvádza.“
„Naozaj ti to nevadí?“ vyzvedala som a Vanda ma uistila, že nie. Vraj je síce občas trošku nervózna, ale o to viac sa na Jaromíra teší, núti ju to pracovať na sebe.
Zhovárali sme sa dlho a ona mi svojou teóriou nasadila do hlavy chrobáka.
„To je hlúposť, Sima,“ zhrnul to potom raz Tobiáš. „Myslíš, že túžim po tom, tolerovať ti milenca, a ja zatiaľ poleziem do náručí iných žien?“
„Skús sa nad tým zamyslieť,“ nedala som sa. „A úprimne, páči sa ti aspoň trošku nejaká žena v okolí?“
Tobiáš rázne zakrútil hlavou. „Páčiš sa mi ty,“ odvetil.
„Premýšľaj!“ naliehala som.
„Dobre. Tak možno Romana od nás z práce je celkom milá,“ pripustil. „Aj keď taká tichá. Soňa, to je pravý opak, má stále toľko energie a temperamentu!“
„Predstav si, že sa mi do jednej z nich zaľúbiš,“ načrtla som situáciu, ktorú okamžite zamietol. Okríkla som ho, pretože mi nebolo pochuti, ako všetko hádzal do fráz, o ktoré som ja v tomto rozhovore nestála.
„Dobre. Budeme hovoriť na rovinu,“ nabudil sa nakoniec Tobiáš. „Dajme tomu, že Soňu pozvem na rande. Napijeme sa niečoho dobrého, zaplatím za ňu a potom vyskúšam, či má fakt také veľké prsia, ako sa o nej hovorí.“
„Tebe vadí, že mám malé prsia?“ ohradila som sa a zamračila, a keď sa ma pokúsil objať, dotknuto som sa mu vytrhla.
„Tak vidíš. Hneváš sa, a to som o možnosti nevery len hovoril. Vieš si predstaviť, ako by ti bolo, keby som fakt s niekým niečo mal?“
