Simona zistila, že čo vidí je len ilúzia.
StoryEditor

Boj s manželskou nudou: Simona si nevedela predstaviť žiť s iným, zroveň nechcela ostať bez vášne

23.02.2023, 10:13
Príbehy

Po desiatich rokoch s Tobiášom to už pochopiteľne nebolo ako na začiatku a mne to neprekážalo. Lenže iba kým som nespoznala Vandu a jej muža.

Bolo už po desiatej, lokál sa vyľudnil a zostali len dva páry. Ja a môj manžel a potom tá čarovne zaľúbená dvojica v rohu. Pozorovala som ich už dlhšie a trošku tej žene závidela. Mohla byť zhruba v mojom veku, on zase v Tobiášovom, a napriek tomu z nich láska sálala každým gestom. Stále sa jemne dotýkali, on nemal problém ju spontánne objať, pobozkať, ona na neho naopak každú chvíľu koketne žmurkla. Bolo zjavné, že sa usilovne snažia, aby jeden pred druhým vyzerali pekne a zaujímavo. Pred ženou ležala krásna ruža a mne napadlo, že je to prvé rande.

„Tiež si mi kedysi nosil kvety,“ zaspomínala som nahlas na čas pred desiatimi rokmi a manžel sa zasmial.

„Ty si sa predo mnou v tom čase tiež viac vykrúcala,“ vrátil mi to.

Možno mu zišlo na um to isté čo mne. Kam sa vytratilo naše zvádzanie, iskrenie, snaha zapáčiť sa druhému? Pozorovala som tých dvoch, ako sa on k nej jemne naklonil a pobozkal ju na čelo. Ona mu nežne vložila hlavu do jamky na krku a on jej zľahka fúkol do vlasov. Tie gestá pôsobili neuveriteľne automaticky a láskyplne, a ja som si chvíľu želala, aby urobil niečo podobné aj Tobiáš. Osobitne dnes, keď sme boli po dlhom čase večer vonku.

Desať rokov a ja som mala svojho manžela stále rada. On mňa určite tiež, len tá chémia z nás trochu vyprchala

„Títo dvaja sú čerstvo zaľúbení,“ pohladil ma po chrbte ruky Tobiáš, a ja som to vnímala, ako keby zotrel prach z počítačovej myši. Nedokázala som si predstaviť život s nikým iným, ale súčasne ma opantávala hrôza z predstavy, že by som už nikdy nezažila to, čo tí dvaja.

Bol však najvyšší čas zaplatiť servírke, ktorá teraz už len striedala významné pohľady na hodiny a na nás a zbaviť sa tých čudných chmár. Aj oni zaplatili a ja som si všimla, že ten muž nechal pomerne slušné prepitné. Tobiáš sa tiež kedysi snažil zapôsobiť tučnými diškréciami, asi aby som videla, že nie je lakomý a dokáže sa postarať o rodinu. Lenže potom začal frflať na moju vášeň pre topánky a plnú vaňu vody každý druhý večer.

 

„Pekné miesto, pravda?“ oslovila ma tá žena, keď sme súčasne vyšli na vzduch.

„Chodíme sem radi a ale v poslednom čase málo,“ vzdychla som.

 

„My sme tu boli prvý raz. A určite sa vrátime, však, miláčik? Manželka si dala tú skvelú smotanovú tortu a ja zase kvargľové hrianky,“ zasmial sa muž a objal ženu okolo ramien. „Teraz na teba nebudem môcť dýchať, kým si doma nevyčistím zuby.“

Ona do neho provokujúco štuchla, ale potom sa usmiala. „Po desiatich rokoch ma už nič neprekvapí, drahý. Na tvoju záľubu v kvargliach som si už dávno zvykla,“ vyhlásila a ja som sa nestačila čudovať, ako dlho sú spolu.

 

„Veď mi kvargle dokážeš pripraviť na sto spôsobov. Tvojho kvargľového „tataráka“ ani kvarglí v pikantnej marináde sa neviem dojesť,“ pobozkal ju nežne do vlasov a ja som sa pristihla, že začínam nechutne žiarliť. Na ich intimitu, ktorú zdieľajú tak nejako automaticky. My s Tobiášom sme stáli dva metre od seba ako dvaja cudzí ľudia.

 

„Robíte mi chute, myslím, že si hneď zajtra jedny tiež kúpim,“ ozval sa môj manžel a zo mňa úplne spontánne vyšlo ostré: „No len sa opováž!“ Tá ostrosť zarazila aj mňa, a pretože sa na mňa upreli tri páry začudovaných očí, pripadala som si ako erdegbaba.

 

„Počúvajte, vy dvaja, nemáte chuť ešte chvíľu niekde pokračovať?“ navrhol ten druhý muž.

„Za rohom je skvelá írska krčma.“

menuLevel = 2, menuRoute = magazin/pribehy, menuAlias = pribehy, menuRouteLevel0 = magazin, homepage = false
29. február 2024 13:01