Bola som naučená ráno skoro vstávať. A malo to svoju výhodu. Mohla som sa hneď započúvať do zvuku huslí, ktoré bolo počuť zdiaľky. Hral na nich starček v čiernom baloniaku, zrejme rovnaké ranné vtáča ako ja. Už niekoľko týždňov som ho cestou po moste počúvala, chvíľu pri ňom postála, započúvala sa a hádzala mu mince do klobúka. Nie som znalec klasiky, ale Smetanovu Vltavu či Čajkovského B-mol som spoznala bezpečne. Hudba mi vždy rozhojdala boky. Navyše sa mi ráno, čo ráno nakskytol úžasný obraz - východ slnka. Na prvý pohľad vyzeralo akoby vykúkalo z rieky,po tom, čo ho ho tie mäkké tóny huslí práve prebudili... Myslela som, že nič krajšie ma už cestou do práce nestretne, lenže o pár dní sa stala zvláštna vec. Keď som prichádzala k mostu, všimla som si vo svetle vykukujúceho slnka starčeka… a ďalšiu postavu. Tam, kde zvyčajne stávam ja, sa do rytmu akéhosi valčíka pohupoval nejaký muž. Usmiala som sa naňho a hodila huslistovi mincu do klobúka. Bolo mi hlúpe ísť hneď ďalej, a tak som sa postavila vedľa muža.
Starčekove husle, ja... a Mojmír
„Čajkovskij,“ povedal ticho. Otočila som sa k nemu. Zlatnúce slnko mu nad hlavou vyčarilo svätožiaru. „Kvetinový valčík,“ pomenoval skladbu, ktorú som nepoznala, a potom ma gestom vyzval do tanca! Rozbúchalo sa mi srdce. Ako dlho som netancovala? Budem si pamätať kroky? Čaro okamihu však bolo také silné, že som neodolala a pristúpila k mužovi bližšie. Moja dlaň vkĺzla do jeho, a zacítila som príjemné teplo. Potom ma už pohltila zvláštna hmla, nebolo nič, len starčekove husle, ja... a Mojmír. A tak som spoznala manžela. A onen starček? Je to zvláštne, ale potom, čo mi zahral k prvému tancu s mojím životným partnerom, som ho videla už len raz. Na našom sobáši. Sotva sme si povedali áno, chrámovou loďou zazneli tóny Kvetinového valčíka. Pozrela som sa na Mojmíra. „To ty?“ Môj novomanžel zavrtel hlavou a rovnako ako svadobčania hľadal očami huslistu. Bol to on. Stál na chóre, oči zatvorené, preciťoval každú notu. Po obrade som mu chcela poďakovať, ale nenašla som ho.
Hádam sa vám za to nebo odmení
„Musel v kostole vidieť naše oznámenie,“ napadlo Mojmírovi, keď sme sa navzájom ubezpečili, že v tomto prekvapení nemáme prsty. Ja teda určite nie, starček už na moste nestával. Dokonca som s ním nikdy nehovorila. „A ja veru hej,“ priznal sa manžel. „Raz som mu cestou do práce hádzal do klobúka peniaze a on prestal hrať, chytil ma za ruku a šepol:,Príďte zajtra o hodinu skôr. Východ slnka za to stojí. Dejú sa pri ňom zázraky.´ Ani neviem prečo, poslúchol som ho. A vtedy som stretol teba.“ Dodnes neviem, kto bol ten muž. Bol však taký všímavý, že sa rozhodol spojiť dve osamelé duše, ktoré ho míňali na moste a pohupovali sa do rytmu jeho hudby. Napadlo mu, že spolu by si zatancovali lepšie. A naozaj. V týchto dňoch oslavujeme s Mojmírom dvadsiate výročie a ja mám stále pocit, že s ním životom nekráčam, ale tancujem. Vďaka vám, starý pane, aj keď ste už najskôr na pravde Božej. Hádam sa vám za to nebo odmení.
RENÁTA, 54 ROKOV