Som z dvojičiek a musím povedať, že môj brat bol dlho moja najlepšia kamarátka. Na strednej nás síce rozdelila škola, keďže vyhral konkurz na štúdium vo Viedni, ale či som sa tešila alebo plakala, bol dlho prvý, čie číslo som vytáčala. Samozrejme, že som mala aj kamarátky, ale dlho som nebola schopná žiadnej veriť tak ako jemu. Až keď som odišla na výšku, sadli sme si so spolubývajúcou v internáte tak, že sa stala doslova mojou sestrou. Je z východu Slovenska a domov chodila len párkrát do roka, kým ja som sa vracala za našimi týždeň čo týždeň. Po čase aj s ňou. Ona mala iba mamu, kým nás bolo ako Hujerovcov. Mám totiž ešte staršieho brata, ktorý už vtedy mal tri deti. Keď sme sa stretli všetci, bol nás doslova plný dom a veľmi si to užívala. Myslím, že už pri druhej návšteve medzi nimi s bratom preletela iskra a stala sa tak súčasťou rodiny. Bola to pre mňa tak trochu zvláštna situácia, u oboch najbližších ľudí som sa totiž dostala na druhú koľaj, keďže oni už mali oči a čas len pre seba. Našťastie som sa vzápätí zaľúbila aj ja...
Vždy som stála na bratovej strane
Stále som mala v oboch bútľavú vŕbu, aj keď teraz už asi viac v kamoške. Predsa len, keď má baba problémy s chlapom, rozumie tomu iná baba viac ako chlap, akokoľvek blízky. Lenže naopak to začalo haprovať. Keď sa mi začala zverovať so svojimi trápeniami vo vzťahu s mojím bratom ona, inštinktívne som stála na jeho strane a za každých okolností som ho bránila. Akokoľvek som sa snažila, nebola som schopná pozerať sa na ich problémy jej očami, dokonca som sa na ňu začala hnevať, čo všetko na neho vyťahuje a prečo s ním teda je, keď jej na ňom toľko vecí prekáža. O to viac, keď som videla, ako ju miluje a doslova nosí na rukách. Uvedomovala som si, že som k nej začala byť odmeraná, ale stále som to brala tak, že za to, že sa naše kamarátstvo rúca, môže ona. Prečo stále hľadá na bratovi chyby? Navyše sa mi začala postupne vyhýbať. Keď som to vyčítala bratovi, najskôr to zvaľoval na nedostatok času, ale potom mi rovno medzi oči vpálil, že sa za mňa hanbí, že je zúfalý z toho, ako sa správam k niekomu, s kým chce prežiť celý život… Ja? Veď som vždy len bránila jeho. Čo je slepý? „Ja nie, ale ty sa skús pozrieť do zrkadla, možno konečne uvidíš zatrpknutú ženu, ktorá žiarli, že má niekto iný niečo, čo ona nie…“ vybehol na mňa v telefóne a zložil. Zostala som v šoku. Vzťah sa mi síce naozaj rozpadol, ale práve preto som mala pocit, že si má kamoška vážiť, čo v bratovi má. A som povinná jej to dať najavo. Alebo som podvedome naozaj len sprosto žiarlila?
Nikdy nevytvárajte koalície
Zaskočilo ju, keď sa brat na ňu nahneval, keďže vždy stála na jeho strane. Aj za cenu, že ubližovala tým, ktorých miloval. Je podľa psychologičky PhDr. Evy Krkoškovej možné, že si to neuvedomovala?
Daniela sa dostala do konfliktu typu priblíženie-priblíženie. Chcela pomôcť obidvom stranám, čo však nie je možné, pretože mala pozitívny citový vzťah k obidvom zúčastneným. To znamená, že nedokázala byť objektívne nestranná, vlastne to ani nie je možné. Situáciu skomplikovalo subjektívne spracovanie a vyhodnotenie jej postojov a vyjadrení zo strany brata aj priateľky. Došlo k viacnásobnému skresleniu a následnému nedorozumeniu. V podobnej situácii treba hneď na začiatku odmietnuť vytváranie koalície s ktoroukoľvek stranou. Môže to dopadnúť len tak, ako sa situácia vyvinula v Danielinom prípade.