Hoci deti zvyčajne rodinu stmeľujú a rodičia sa kvôli nim snažia urovnať svoje spory, u nás to bolo naopak. Ivan sa so mnou rozviedol kvôli našej dcére. "Prepáč, ale na toto ja nemám. Navrhoval som dať ju do ústavu, ale bola si proti,“ povedal mi. „Mám ju svojím spôsobom rád, ale na čo nám je doma? Zle sa hýbe, človeka vníma len napoly, a ty okolo nej celý deň skáčeš, takže nemáš čas ani uvariť večeru. Česala si sa dnes vôbec? Toto nie je život. V ústave by o ňu bolo postarané, mohli sme ju pravidelne navštevovať, nie žiť v nočnej more.“ Samým sa nám žilo ťažko. Pracovala som z domu na pol úväzku, obiehala úrady kvôli najrôznejším podporám a keď sa dalo, chodila som s Julinkou do parku, rozložila som jej v tráve deku a rozprávala jej príbehy.
Pes dcéru rozosmial a potom zmizol
Raz sa zrazu sa z krovia vynoril veľký pes. S farebnou loptičkou v papuli nevyzeral nebezpečne, lenže namiesto toho, aby s ňou bežal k pánovi, rozbehol sa k nám. Zmeravela som. Psov sa nebojím, ale čo Julinka? Ako bude reagovať, keď sa k nám to zviera priblíži. A jemu možno deka pripomenula pelech, pretože sa na ňu rozvalil len kúsoček od Julinky. Kým som stihla zareagovať, pustil loptičku a čumákom ju potisol smerom k malej. Tá sa chvíľu len dívala, potom natiahla ruku, loptička mu neobratne vrátila a on zavrtel chvostom a kúsok popoliezol. Potom štuchal ňufákom do Julinky, tá sa rozosmiala a psa pohladila! Sledovala som to ako vo vytržení, vďačná za každý Julkin úsmev. Keď sa odkiaľsi ozvalo zapískanie, pes nastražil uši, schmatol loptičku, a zase zmizol. Považovala som to za náhodu, lenže pes sa o pár dní objavil znova. Pribehol, dal sa pohladiť, olizol Julinke ruku... a na zapískanie odbehol za svojím pánom. Keď sa k nám z krovia blížil aj tretí raz, už som bola pripravená a tú dojemnú scénu som si odfotila. Julinka sa na fotke usmievala a v prítomnosti psa pôsobila tak uvoľnene, že mi nedalo a pochválila som sa s ňou na Facebooku.
Správa od neznámeho muža
Na druhý deň mi tam prišla správa od neznámeho muža. Písal, že sa na mojej fotke spoznal svojho psa. Veľmi sa ospravedlňujem, ak vás Vigo niekedy obťažoval. Je to mladý blázon a ľudí priam miluje. Nie je však nebezpečný a poslúcha na slovo. Nenapadlo mi, čo vyvádza za neplechy, keď mi občas na chvíľu zmizne z očí. Hneď som tomu pánovi odpísala, že ospravedlnenia nie sú potrebné. Viem, že existuje canisterapia, ale ani vo sne by mi nebolo napadlo, že prítomnosť psíka môže mať na moju dcéru takýto pozitívny účinok. Som s Julinkou sama a zviera si, žiaľ, nemôžeme dovoliť. Preto je pre nás tých pár chvíľok s vaším Vigom v parku hotový sviatok.
Pustila som si ho aj do srdca
Pán mi poslal smajlíka a potom mi navrhol, že sa niekedy môžeme dohodnúť a v parku sa stretnúť cielene. A keď sa to o pár dní stalo, zistila som, že je to naozaj príjemný človek. Bolo vidieť, ako ho Vigo miluje, a ja verím tomu, že pes spozná dobrého človeka. A keď mi Jaro, ako sa predstavil, začal s Julinkou pomáhať, pustila som si ho aj do srdca. Keď sa vonku ochladilo tak, že sa naše stretnutia na deke museli skončiť, Julinka sa začala smiať deň čo deň a s Vigom, ktorý sa u nás spolu s Jarom zabýval, je najlepšia kamarátka.
IVETA, 37 ROKOV