Roky vedľa nás bývali manželia pani Marta a pán Jozef. On občas z okna prízemného bytu hádzal vtákom omrvinky, ona zase rada čítavala na balkóne a von už nechodili takmer vôbec. My sme si žili svoj život a susedov príliš neriešili. Nedalo sa však nevšimnúť si, že k nim nechodia v podstate nijaké návštevy. Ani deti, ani vnúčatá či iní príbuzní. Potom sa však stav pána Jozefa zhoršil a už som ho v okne nevídala. Záclona sa takmer nehýbala, len z času na čas prišla sanitka, aby ho odviezla na nejaké vyšetrenie. V tom čase som pod ich oknom začala vídať mladého muža, ktorému pani Marta podala každé ráno zoznam toho, čo potrebuje nakúpiť. Milý človek, napadlo mi, keď som videla, ako ochotne starým ľuďom pomáha. A potom sa stalo, že sa pán Jozef raz jednoducho neprebudil. Bolo pochmúrne ráno, pršalo, ľudia s dáždnikmi obchádzali kaluže a do toho všetkého pred domom zaparkovalo čierne pohrebné auto.
Niečo tu nehralo
Pani Marta si na chodbe utierala slzy do vreckovky a mne išlo srdce puknúť, keď som videla, ako máva za odchádzajúcou rakvou a lúči sa s mužom, od ktorého sa posledné roky ani nepohla. Nestrávili jeden bez druhého ani chvíľu. Na to nešťastie som však zbabelo civela len priezorom a neodvážila sa ani vyjadriť jej sústrasť, hoci som plakala s ňou. Veľa ráz som u nej potom chcela zazvoniť, opýtať sa, či niečo nepotrebuje, ale nikdy som to neurobila. Vlastne ani neviem prečo. Potom však prišla pandémia a reštaurácia, kde som pracovala ako kuchárka, zostala celé mesiace zatvorená. A ja uväznená doma. A tak som si predsa len o niečo viac všímala veci okolo seba. Ten muž, ktorého pani Marta oslovovala Tomáš, jej nakupoval ďalej. Lenže tam, kde som v zvyčajnom zhone mala klapky na očiach, som ich po pár dňoch musela zhodiť. Niečo tu totiž nehralo.
Dotyčný asi nakupuje na benzínkach
Počula som ako raz pani Marta lamentovala nad predraženým olejom, ktorý mal byť v letáku za poldruha eura, ale vo vyúčtovaní toho muža bol za tri! Argumentoval tým, že obchodníci sú skrátka klamárski vydriduchovia. Ľudí navnadia zlacnenými ponukami v letákoch, ale tovar nemajú. Inokedy sa suseda čudovala, prečo jej počíta aj rum a kávu, keď nič z toho nie je v nákupe, ale on ju ubezpečil, že sú to ešte staré záležitosti jej muža. A potom som našla pri kontajneroch medzi vyhodenými letákmi ten zvláštny, ručne písaný zoznam s nadpisom OKTÓBER. Múka za dve eurá, ocot za poldruha, tri rožky za euro. Čítala som jednotlivé položky a mala pocit, že dotyčný asi nakupuje na benzínkach, kde je všetko drahšie, kým mi v hlave nesvitlo, čo mám v ruke. Ten muž si ceny nákupov jednoducho vymýšľal. Prvý raz od smrti pána Jozefa som sa preto odhodlala zazvoniť na ich zvonček. Počula som ťukanie paličky o podlahu, a potom sa vo dverách objavila tvár majiteľky bytu.
Ani podanej ruke už nemôže veriť
„Pani Marta, nie je toto vaše?“ podala som jej zoznam a ona vďačne zalomila rukami. Začala nahlas uvažovať, že ho asi vyhodila omylom s novinami, inak je pozorná a všetky účty si odkladá. Chvíľu sme sa len tak rozprávali, kým som sa odvážila vypýtať si od nej aj ďalšie nákupné zoznamy, v ktorých jej prefíkaný Tomáš účtoval každú vec s poriadne vysokou prirážkou. Keď som sa jej opatrne opýtala, či vie, že ju okráda, pozerala sa na mňa, akoby neverila vlastným ušiam. „Ale veď povedal, že v tejto ťažkej dobe všetci zdražujú. Účtenky mi dávať nechcel, vraj si ich zakladá. Nenapadlo mi, že by si mohol vymýšľať, veď je to taký slušný človek,“ lamentovala. Prihovoril sa jej v nemocnici a ponúkol pomoc. Pripadal jej ako anjel. Nik iný sa o nich s manželom totiž už roky nezaujímal. A tento neznámy muž im chcel zrazu pomôcť len tak. "Nenapadlo mi, že dnes už ani podanej ruke človek nemôže veriť," začali sa Marte kotúľať slzy. A mne každá z nich pripadala ako ihla, ktorá, ktorá sa zabodla do môjho svedomia. Nemôžem za to, čo im ten človek spôsobil tak trochu aj ja?
Z "pomoci" mal slušný zisk
Hanbila som sa za svoju nevšímavosť a zbabelosť, najmä keď som postupne zistila, že si tento špekulant už dlhší čas úmyselne vyberal starých ľudí bez príbuzných. Pracoval totiž ako sanitár v nemocnici, čo bolo ideálne miesto na hľadanie tých správnych obetí. Potom mu už stačilo len obísť niekoľko týchto opustených duší, a jedno jediné dopoludnie "pomáhania" mu vynieslo slušný zisk. Našťastie, už ho aj mojim pričinením vraj z nemocnice vyhodili. Hyeny totiž pri starých ľuďoch nemajú čo robiť. A pani Marte veľmi rada kedykoľvek zabehnem do obchodu ja. Sme predsa susedia a musíme si pomáhať.
Viera, 40 rokov