Skončila som na „áre“. Presilený organizmus, kilá navyše a málo živín... Lekárom možno tie výsledky dávali zmysel, ale mne nie. Podľa nich mám zvoľniť v práci, dopriať si pohyb, zapracovať na svojej váhe a pravidelne jesť. O práci sa mi nechce diskutovať, jednoducho tam chodiť musím, lebo bez peňazí sa nedá žiť. Každý si ich odo mňa pýta, koniec koncov, aj lekári. Navyše, práve mám za sebou dosť krutú stratu zamestnania, keď mi doslova zo dňa na deň zavolali – ďakujeme, dovidenia – a ja som mala asi týždeň na to, aby som sa pobalila, dopadla na dno a aj sa z neho odrazila. Hoci som z núdze prikývla hneď na prvú ponuku, ktorú som potom našla, bolo to také trápenie, že som prvýkrát v živote využila možnosť v skúšobnej lehote sama odísť. Do neistoty a s hypotékou na krku.
Nakoniec mi trvalo celý rok, kým som si našla miesto, kde cítim zmysluplnosť toho, čo robím, a zároveň mám pracovné podmienky, nazvime ich... slušné. Napriek tomu som sa práve teraz zrútila. Našli ma na zemi v kancelárii v bezvedomí. A nabralo to rýchly spád – sanitka, zlyhávanie životných funkcií a týždeň v nemocnici, z ktorej ma vyprevádzali so spomínanými dobrými radami zhrnutými do vety – viac myslieť na seba. Lenže to sa ľahko povie...
Priznávam boli chvíle, keď som hnev, sklamanie, frustráciu a miestami až zúfalstvo zajedala a ručička na váhe sa posunula o pätnásť kíl vyššie. Najskôr som nemala chuť to riešiť, potom čas, a keď som sa do toho nakoniec predsa len pustila, mala som pocit, že nemám silu. Nech som totiž robila čokoľvek, ručička sa takmer nehýbala. Trápila som sa zmenšenými porciami jedla a pridanými závažiami na strojoch v posilňovni, no prepracovala som sa akurát k hadičkám na „áre“, ale nie k pôvodnej postave. A priznávam, že prvé, čo mi po precitnutí a naordinovaní pokoja na lôžku preletelo hlavou, bol opäť len strach. No nie o seba, ale o to, že zase stratím kvôli „péenke“ prácu, a to som chcela len schudnúť tak, ako mi to lekári radili. Čo som urobila zle, že váha neklesá, naopak, rastú moje obavy?
