Štyridsaťšesťročná mamička mala prvé tehotenstvo so synom úplne bezproblémové. Podobne sa cítila aj pri druhom tehotenstve s prostredným Marekom. „Dôverovala som lekárovi v Bratislave, hoci sme v tom čase bývali pri Martine,“ vysvetľuje Eňa. Do jej ôsmeho mesiaca tehotenstva vyzeralo všetko ideálne. No až spätne, keď sa narodil Marek, si spomenula, že v tom čase jej ošetrujúci lekár robil ultrazvuk a na istý čas ostalo v miestnosti ticho. Dodnes nevie, či zistil určité zdravotné komplikácie bábätka, alebo ho vyrušil prichádzajúci telefonický hovor.
V deň pôrodu pri prvých kontrakciách vyrazili okamžite do nemocnice. „Doktor ma poslal domov, že mám ešte čas. Dala som si spokojná rezeň a šalát – bol privítací obed od deda po dovolenke v Chorvátsku. Poobede sa ma manžel so strachom v očiach a s dôrazom v hlase opýtal, či by som predsa len nechcela už ísť rodiť... Prišli sme pred nemocnicu na Zochovej, kde som už pomaly rodila na ulici. S veľkým strachom o bábätko som odkráčala k výťahu, doktor spolu s manželom ma nadvihujúc vyniesli do sály a o desať minút bol Marek na svete,“ spomína trojnásobná mamina. Jej syn po pôrode vážil len dva kilogramy a bol taký maličký, že sa jeho hlavička zmestila do dlane a jeho nožičky končili v zhybe lakťa. Táto nízka pôrodná hmotnosť súvisela s nedostatočnou potrebnou výživou z placenty. Z toho okrem závažnej vrodenej srdcovej chyby vznikli aj ďalšie Marekove zdravotné komplikácie.
Eňa sa až 10 dní po pôrode dozvedela, že jej druhorodený synček má Downov syndróm. Keď sa pýtala lekárky po Marekovom prevoze zo Zochovej na Kramáre na oddelení pre patologických novorodencov, či sa jeho stav dal odhadnúť už skôr, reagovala okamžite. „Lekárka mi povedala, že aj jednoduchý ultrazvuk v Hornej Marikovej by Marekov zdravotný stav vedel predpovedať. Keby som však túto informáciu vedela skôr, ako sa narodil, pravdepodobne by na svete nebol. Mala som vtedy 31 rokov, možno by som sa vtedy rozhodla inak. Tieto veci sú niečo medzi nebom a zemou, ktoré nám v živote majú niečo priniesť a povedať. To, že Marek prišiel do nášho života tak, ako prišiel, bolo pre našu rodinu nesmierne obohacujúce. Mnoho vecí nás naučil,“ tvrdí žena, ktorá vyzerá byť zdanlivo ako žena v domácnosti, no jej „domácnosť“ je jej home office podnikanie, vzdelávanie sa v obchodnom, osobnostnom a pedagogickom smere.
Priznáva, že starostlivosť o dieťa s Downovým syndrómom je trocha náročnejšia ako o zdravé dieťa.. „Keď sa narodil náš Marek, tak sme podstúpili kardiooperáciu, potom sme mali chvíľočku pauzu a potom sme hneď nabehli na Vojtovu metódu, kde bolo potrebné cvičiť štyrikrát denne. Tým, že sme mali ešte staršieho syna Peťka, tak to bolo pre mňa nepredstaviteľné, ale trikrát do dňa sme reálne cvičili... Bola vtedy zima, akú poznáme z rozprávky, všade bol nebesky biely sneh a svietilo slnko. Staršieho syna som vozila na boboch do škôlky a to všetko mi dodávalo množstvo síl a radosti.“
Podľa Eni je starostlivosť o dieťa s Downovým syndrómom rovnaká, len musíte robiť ešte o 200 % viac ako pri zdravom dieťatku. Eňa si myslí, že sa chceme v aktivitách, spolužití i v práci priblížiť k „dokonalému vzoru“. Túžime žiť tak, aby sme boli vzorom pre naše deti, rodinu a okolie. No dokonalosť nie je hodnotou pre tento život. „Keď pred túto dokonalosť postavíme lásku a pokoru, nádej a službu a to, že je tu niekto závislý od našej pomoci, veľmi dlho tak toto zistenie, dozretie a vnímanie života bolo zvláštne pochopenie aj pre nás. Ale zvládli sme to,“ hovorí napokon. Štrnásťročný Marek je vraj veľmi dobré a vďačné dieťa. Urobí vždy všetko, čo treba. Dokonca príde aj sám zo školy z Tomášova a keď mu mama položí na stôl knihu, tak sa zvykne aj reálne učiť. Na Mareka je celá rodina pyšná. Je vo výbornej kondícii. Lyžuje, pláva a bicykluje. Dokáže chodiť sám zo školy, čo nie je u detí s touto diagnózou samozrejmosť.
