Pri takom významnom výročí by som úctivo prijala, keby sa staršie programy iba nereprízovali, ale aby ich niekto uviedol a vzbudil v divákoch záujem. Možno by bolo zaujímavé, keby vznikla symbolická hlásateľňa. „Toto bolo obdobie, keď vznikal tento program, takto sme vtedy pracovali, toto sme prežívali...“ Bolo by to rodinnejšie a mladší divák by pochopil, prečo sú tie staré programy dôležité. Pretože za každým programom boli konkrétni ľudia a nadšenci, ktorí tvorili históriu.
Vy ste v televízii zažili aj august 1968. Ako si na tieto dramatické dni spomínate?
Na to sa zabudnúť nedá. Dvadsiateho augusta 1968 som mala službu v televízii. Po skončení vysielania sme pred budovou vonku videli vojakov. Najskôr sme vlastne ani poriadne netušili, čo sa deje. Pamätám si Ivana Krajíčka, ktorý sa ich svojím vtipným typickým spôsobom pýtal: „ Čo tu chlapci nakrúcate? Historický film?“ Oni však mlčali. A potom v noci prišli tanky. Na druhý deň sme sa vrátili do televízie a vojaci chodili po budove so zbraňami a hľadali vysielacie pracoviská. Hlásateľňa bola v takých priestoroch, že ju nevedeli nájsť. Bolo hrozné sledovať, ako vojaci so zbraňami vzbudzovali údes. Vtedy bolo aj ilegálne vysielanie, ktoré sa podľa možností snažilo informovať ľudí a vyzývať ich, aby boli opatrní, aby nepodliehali panike. Na toto obdobie mám veľmi silné spomienky.
Medzi tie najvýraznejšie určite patria dva roky, ktoré ste prežili na Kube. Ako ste sa tam vlastne dostali?
Bola to veľká náhoda. Keď sme sa s manželom vzali, dostal ponuku pracovať na Kube. Môj manžel bol lekár, a zároveň hudobný skladateľ Ivan Vašica. Keď prišla tá ponuka, povedala som: „Prečo nie? Veď treba všetko poznať.“ A tak sme ponuku prijali.
Čo vám Kuba dala? Po návrate z Kuby ste sa opäť vrátili do televízie?
Obrovskú radosť zo života. Myslím si, že práve počas tých dvoch rokov som získala časť energie a veselosti, ktorú mám v sebe dodnes. Kubánci mali v sebe niečo nádherné. Každý deň sa začínal otázkou: „Ako sa máš? Ako ti je? Cítiš sa dobre?“ Bola tam hudba, krásne programy, more, pláže. Keď sme mali voľno, išli sme k vode alebo k bazénu. Ale nebolo všetko jednoduché. Po návrate manžel pokračoval ako lekár, a zároveň komponoval hudbu a ja som sa vrátila k televíznej práci. Neskôr som v rámci televíznych výmenných programov cestovala aj do ďalších krajín. Bola som v Rige, Sofii, Bukurešti, Varšave, Krakove a opäť aj v Havane. To bola ďalšia veľká skúsenosť. Človek mohol vidieť, ako pracuje televízia v iných krajinách.
