Jej tvár aj hlas poznali celé generácie divákov. Nora Beňačková (81) patrí k prvým hlásateľkám Slovenskej televízie a pred kamerou prežila desaťročia plné nezabudnuteľných stretnutí a príbehov. V rozhovore pre RYTMUS ŽIVOTA si zaspomínala na televízne začiatky, legendárnych kolegov, dva roky života na Kube aj priateľstvá, ktoré pretrvali viac ako polstoročie. A hoci jej život pripravil aj ťažké chvíle, úsmev a chuť ísť ďalej nestráca.
Ako sa vlastne začala vaša cesta k televízii?
Začínala som ako konferansierka v televízii, hoci to bola v podstate úplná náhoda. V tom čase som totiž študovala hudbu, konkrétne klavír na konzervatóriu. Popri štúdiu som spolu s profesorkou Chladnou pripravovala vo vtedajšej Tatra Revue, dnešnom divadle L+S, prehliadku záujmovej umeleckej činnosti mladých interpretov. Práve počas tejto prezentácie nám ochorel konferansier. A tak som celý program odmoderovala. V publiku boli tvorcovia z redakcie Lastovičky, Karol Rúd ma pozval na konkurz do pripravovanej televíznej súťaže.
Ako vyzeral váš prvý televízny konkurz?
Keďže na konzervatóriu nebolo povolené počas štúdia niekde účinkovať, musela som požiadať o povolenie. Najskôr som išla za riaditeľom konzervatória a opýtala sa ho, či môžem. Povedal mi: „Keď to nie je s hudbou, tak môžete.“ Konkurz sa konal v nádhernom prostredí bývalej modrej synagógy. V komisii sedeli veľmi silné osobnosti – režisérka Zora Bachnárová, šéf zábavnej redakcie Ivan Úradníček a dramaturg Milan Slobodník. Musela som improvizovať na tému „ihla“. Na konci sa ma opýtali, či ešte viem povedať niečo zaujímavé o ihle. Spomenula som si, že v kraji pri Bánovciach, odkiaľ pochádzala moja stará mama, sa ihle hovorilo „šivačka“. To ich rozosmialo. Povedali mi: „Šivačka? To sme ešte nepočuli. Tak uvidíme, čo budete vyšívať ďalej.“ A prijali ma.
Takže odtiaľ už viedla cesta priamo pred televízne kamery?
Ešte nie úplne. Prvá relácia, ktorú sme robili, sa volala Televízna liga mladých a aj tá bola ešte konkurzná. Nebolo to tak ako dnes, že vás prijmú a jednoducho začnete nakrúcať. Ešte počas prvej relácie sa rozhodovalo, či budem môcť pokračovať. Takto sa začala moja spolupráca s televíziou. Začínala som ako konferansierka, pretože vtedy ešte moderátori v dnešnom ponímaní neboli.
Popritom ste však zostali verná aj hudbe.
Áno. Po skončení konzervatória som musela nastúpiť do zamestnania zodpovedajúceho môjmu štúdiu. V tom období som robila aj reláciu Autostop, kde boli súťažné otázky a vystupoval SĽUK. Vedľa mňa bol fantastický choreograf Juraj Kubánka, ktorého dodnes veľmi obdivujem. Pri tej krásnej hudbe som si vzdychla, že končím konzervatórium a vlastne ani neviem, kam pôjdem. Opýtal sa ma, čo som vyštudovala. Keď som povedala klavír, pozval ma na konkurz na korepetítorku. Išla som teda do kaštieľa v Rusovciach a prijali ma do SĽUK-u.
Ako ste sa potom definitívne rozhodli pre televíziu?
Popri SĽUK-u som externe spolupracovala s televíziou. Šéfredaktor hlavnej redakcie programu Dušan Gábor mi oznámil, že ma po ďalšom konkurze prijímajú ako hlásateľku. Istý čas som teda pracovala na oboch miestach. Potom prišla chvíľa, keď mi povedali: musíte sa rozhodnúť. A tak som sa dostala medzi prvé štyri interné televízne hlásateľky. Boli sme Blaženka Kočtuchová, Jarka Košťová, Elenka Galanová a ja. Na to som dodnes veľmi hrdá, že patrím medzi prvé interné hlásateľky ČSTV.
Čo všetko sa musela televízna hlásateľka naučiť?
Do hlásateľne ma uvádzala Blaženka Kočtuchová. Viedla ma, ako pracovať s textom, ako komunikovať s kamerou a predovšetkým s divákom. Môj programový list nebol čistý. Robila som si určité znamienka, o ktorých sme vedeli len my dve. Pomáhali mi pri interpretácii textu. Náš šéfredaktor Dušan Gábor bol starostlivý v tvorbe textov a prízvukoval nám, ako pripraviť napríklad každodenné prehľady programov.
