Veľmi si ich vážim. Obdivujem lekárov, sestry aj opatrovateľov. Keď človek leží v nemocnici, vidí ich prácu úplne zblízka. Raz som na internom oddelení videla, ako sa tím zdravotníkov staral o pacientku vo veľmi vážnom stave. Bol pri nej zdravotnícky personál a všetci presne reagovali, ako jej pomôcť. Bolo to úžasné. Povedala som im, že takýto „koncert života“ som videla prvýkrát v živote. A taktiež nesmieme zabúdať ani na opatrovateľov. Bez nich by asi zdravotníctvo nemohlo fungovať. Všetkým, ktorí mi pomáhali a pomáhajú, som nesmierne vďačná.
Aké máte plány na najbližšie obdobie?
Veľké plány si teraz veľmi nerobím. Žijem skôr zo dňa na deň a užívam si to, čo mi každý deň prinesie. Boli chvíle, keď som nevedela, či sa vôbec ešte postavím na nohy. Bola som odkázaná na lôžko. Preto sa dnes teším aj z vecí, ktoré by človek inokedy považoval za samozrejmé. Chcem sa hýbať, zlepšovať sa a zostať čo najviac samostatná. To je pre mňa teraz podstatné.
Napriek všetkému sa stále veľmi zaujímate o dianie okolo seba. Čo vás dnes najviac zamestnáva?
Veľa premýšľam o bežných veciach a o tom, ako sa ľudia k sebe správajú. Nie som na sociálnych sieťach, ale občas mi niekto pošle ukážky toho, čo sa tam píše, a som z toho prekvapená. Chýba mi medzi ľuďmi väčšia úcta a obyčajná slušnosť. Niekedy som vošla do výťahu, pozdravila som a nikto ma neodzdravil. Keď som sa ozvala, povedali mi: „Veď sa nepoznáme.“ A ja sa pýtam: No a čo? Veď pozdraviť je samozrejmosť a vyjadruje to určitú úctu medzi nami. Kedysi boli susedské vzťahy iné. Ľudia sa navštevovali, zdravili, pomáhali si. Myslím si, že niečo z toho by sme si mali zachovať.
A čo televízia? Zostali ste jej vernou diváčkou?
Samozrejme. Televíziu stále sledujem, hoci si vyberám. Začala som napríklad viac sledovať regionálne vysielanie. Veľmi ma zaujímajú programy o ľuďoch, ktorí pracujú v poľnohospodárstve, o farmároch, o prírode. Vidím, čo všetko musia vymyslieť, aby zachránili úrodu, ako sa starajú o krajinu a koľko práce za tým všetkým je. Sú to správni chlapci, ženy a odborníci. Pravidelne sledujem aj šport. A nielen futbal či hokej. Veľmi ma baví atletika a rada objavujem aj menej sledované športy. Keď vidím mladých ľudí, čo všetko dokážu, mám z toho radosť.
Čo vám, naopak, v dnešnej televízii chýba?
Zábava. Dobrá slovenská televízna zábava mi chýba. Máme množstvo repríz, ale nemôžeme predsa žiť iba z nich. Keď som videla program s Petrom Marcinom a Andym Krausom, povedala som si, že títo chlapci si zachovali temperament a inteligenciu. Veľmi si cením, že nás dokážu rozosmiať.
Ktoré programy Slovenskej televízie si rada pozriete?
Pravidelne sledujem Dámsky klub. Sú tam zaujímavé témy. Vždy niečo nové, neznáme, čo ma prekvapí, a k tomu aj dobré recepty. Pozvaných mávajú lekárov, odborníkov, umelcov, takže je to pestré. Je príjemné sa na nich pozerať a aj na tých, ktorí už nie sú medzi nami. Mám rada aj reláciu Tajomstvo mojej kuchyne a Kamilu Magálovú. Obdivujem výborné televízne dokumenty a filmy na našom druhom programe.
