Keď si spomínam na moje hlásateľské začiatky, uvedomujem si, že som začínala v čierno-bielom vysielaní. Do interného stavu som nastúpila v roku 1965, takže patrím ku generácii, ktorá Slovenskú televíziu skutočne pomáhala rozbiehať. Žili sme tam doslova ako jedna rodina. Rôzne programy, športové prenosy a spravodajstvo sa vysielali naživo. Práca si vyžadovala obrovské sústredenie, ale všetkých nás bavila.
Pamätáte si neuveriteľné množstvo mien a detailov. Ako je možné, že vám zostali v pamäti aj po toľkých rokoch?
Asi preto, že sa s tými ľuďmi stále stretávam vo svojich myšlienkach. S Adkou Strakovou sme pri 55. výročí našej spolupráce pripravili s redaktorkou Barborou Lauckou knihu Hlásateľky, v ktorej sme zachytili svoje spomienky od úplných začiatkov až po zrušenie našej profesie.
Stretli ste sa aj s mnohými známymi umelcami. Na koho rada spomínate?
Na mnohých. Marcelka Laiferová je dodnes ako moja druhá sestra, rovnako Adka Straková. Úžasné chvíle sme zažili aj s Karolom Duchoňom. Dodnes ho obdivujem. Mala som jednoducho šťastie na množstvo výnimočných ľudí a každé takéto stretnutie mi niečo dalo. Mala som obrovské šťastie, že som poznala množstvo významných ľudí. Nemôžem zabudnúť ani na Karola Poláka, Gaba Zelenaya, Vilmu Jamnickú, Božidaru Turzonovovú, Marínu Kráľovičovú či bardov slovenského divadla.
Viaceré neskoršie televízne osobnosti ste do práce hlásateľky aj zaúčali.
Áno. Do hlásateľne som uvádzala napríklad Alenku Heribanovú. Spoznali sme sa ešte pri jednom programe a veľmi ju konferansierska práca zaujímala. Keď neskôr prišla na konkurz, vyhrala ho a potom som jej radila a odovzdávala svoje skúsenosti z hlásateľne. Podobne som pripravovala aj ďalších kolegov, napríklad Renátku Brimich Špačkovú, Hanku Rapantovú a Ľuba Bajaníka. Bola tam veľká zodpovednosť. Bol tam taký úzus, že sme pri prvej službe našich milých kolegov mali príslužbu, museli sme byť nalíčení a pripravení, aby sme ich v prípade potreby mohli okamžite zastúpiť. Všetko však dobre dopadlo a naša prítomnosť bola len oporou a povzbudením.
Práve vzťahy medzi bývalými hlásateľmi sú dodnes veľmi silné. Čím si vysvetľujete, že vám priateľstvo vydržalo?
Pre mňa sú dobré vzťahy v živote nesmierne dôležité – rodinné aj priateľské. Priatelia sú takí anjeli, ktorí vám v správnej chvíli pomôžu. Keď bola profesia hlásateľky zrušená, nestretávali sme sa, ale vedeli sme o sebe pri narodeninách a meninách. Potom sme s Adkou uvádzali do života našu knihu Hlásateľky a pozvali sme všetkých bývalých kolegov. Sonička Müllerová vtedy navrhla, aby sme sa stretávali pravidelne aspoň raz do roka. A znovu sa z toho vytvorilo jedno veľké priateľstvo. Píšeme si každý deň. Je to obdivuhodná energia a radosť, že máme spoločné chvíle, ktoré si nesmierne ceníme.
Mávali ste pred živým vysielaním trému?
Nie trému v tom zmysle, že by sme mali strach, skôr pocit zodpovednosti. Vždy sme museli byť pripravené a komunikovať s režisérom vysielania a celou vysielacou zmenou, kde sme mali tiež vynikajúce vzťahy.
Počas kariéry ste získali aj významné ocenenie Zlatý krokodíl. Čo pre vás znamenalo?
Zlatý krokodíl bol ocenením za televíznu prácu – dostávali ho redaktori, režiséri, hlásatelia aj herci. Ocenenie som preberala spolu so Zdenou Grúberovou a Milošom Kopeckým. Spomínam si aj na malého Tomáša Holého. Mal asi osem rokov a robila som s ním rozhovor. Opýtala som sa ho, ako sa cíti pred kamerami. Pozrel sa na mňa a povedal: „To sa ma vážne pýtate? Tak ako vy.“ Bol rozkošný, úplne prirodzený a bez strachu. Takéto stretnutia boli nádherné.
Veľkým zlomom bol rok 2003, keď sa profesia televíznych hlásateľov zrušila. Ako ste toto obdobie prežívali?
Bolo to veľmi náročné. Nebola zrušená iba naša profesia, z televízie vtedy odišlo viac ako 1 000 zamestnancov – medzi nimi skvelí strihači, zvukári a ďalší profesionáli. Mali sme svoje relácie, televízia mala veľkú pôvodnú tvorbu, takže to bol zásadný životný zlom. Zo začiatku to bol šok! Neskôr som však pokračovala. Uvádzala som vernisáže, koncerty a rôzne spoločenské a zábavné programy.
V poslednom období ste si prešli aj vážnymi zdravotnými problémami. Čo sa vám stalo?
Bol to nečakaný a nešťastný úraz. Spadla som doma a kostrč som mala veľmi vážne, až trieštivo zlomenú. Lekár konštatoval, že operácia je náročná a musí sa to zranenie prirodzene zaceliť. Istý čas som sa vôbec nemohla hýbať a bola som prakticky odkázaná na lôžko. Postupne som začala rehabilitovať. Najskôr ešte na posteli, neskôr som začala trošku chodiť. Chodila som s veľkým chodítkom. Keď som s ním dvakrát prešla chodbu, bola som úplne vyčerpaná. Ale postupne sa to zlepšovalo. Veľmi mi pomohli v zdravotníckych zariadeniach, ktorými som prešla. Vďaka lekárom, sestrám, opatrovateľom a rehabilitačným pracovníkom som sa začala znovu stavať na nohy.
Aj v nemocnici vás ľudia spoznávali?
A viete, čo bolo zaujímavé? Často ma nespoznali podľa výzoru, ale podľa hlasu. Keď som prehovorila, zrazu niekto povedal: „Jaj, televízny hlas sa prihlásil!“ Vtedy som si uvedomila, ako hlboko sa naša profesia dostala do povedomia ľudí. Nielen našimi tvárami, ale aj hlasmi. Bolo to veľmi milé. Mala som šťastie aj na ľudí, s ktorými som ležala na izbe. Pomáhali sme si, rozprávali sme sa, dokonca sme sa aj veľa nasmiali. S niektorými si píšem dodnes.
Takže aj z takého náročného obdobia vznikli nové priateľstvá?
Áno. Napríklad počas Nového roka som bola na izbe s veľmi príjemnou pani, ktorá pochádzala z rusínskeho prostredia. Šiesteho januára sme spolu oslavovali a učila ma, ako sa pripravuje mačanka a ďalšie tradičné jedlá. Objavili sme si stanicu s folklórom a tá nám hrala takmer stále. Veľmi sme si rozumeli a dodnes sme v kontakte. Aj preto hovorím, že človek môže stretnúť dobrých ľudí aj vo chvíľach, keď mu práve nie je najlepšie.
Veľkou oporou vám bola aj rodina a ľudia vo vašom okolí.
Obrovskou. Mám skvelých susedov, ktorí mi pomohli, keď som spadla. A naša rodina je veľmi súdržná. Môjmu bratrancovi, doktorovi Jožkovi Beňačkovi, hovorím môj anjel strážny. Nesmierne mu ďakujem. Bez jeho pomoci si ani nechcem predstaviť, ako by som všetko zvládla. Veľmi ma podporuje aj moja sestra a celá rodina. Keď sa nad tým všetkým zamyslím, uvedomujem si, že popri tom nešťastí som vlastne mala šťastie. Našla som silu a energiu, aby som sa z tejto komplikovanej situácie pomaly dostávala. Mala som okolo seba ľudí, ktorí mi pomohli.
