„Bola by som blázon, keby som si to neužila.“ Renáta Názlerová (58) otvorene hovorí o svojom tele, 45-kilovom úbytku, liečbe obezity aj návrate k chudnutiu po infekčnej žltačke. Prezradila tiež, čo drží jej manželstvo už takmer 34 rokov a prečo už pri prvom stretnutí vedela, že našla muža svojho života.
Renátka, je o vás známe, že máte rada módu a často obmieňate svoj šatník. Povedzte nám o tom viac.
Nie je to z mojej strany márnomyseľnosť. Vyrastala som v socializme, keď bol výber oblečenia veľmi obmedzený a veľkosti končili niekde pri 48-ke. Dnes, keď si môžem aj so svojou postavou nakupovať a vyberať, bola by som blázon, keby som to neužila. Asi si tým doháňam to, čo som nemala v mladosti. Zároveň ma baví skúšať, čo všetko si môžem dovoliť s postavou, ktorá nie je úplne štandardná. Robím to aj pre iné ženy – aby sa inšpirovali, skúšali a hlavne sa nebáli a nehanbili.
Na jojkárskej párty ste sa predviedli v koženkových šatách. Kupovali ste si ich špeciálne na ten večer?
Kúpila som si ich, pretože sa mi veľmi páčia koženkové veci. Keď máte nejaké kilo navyše, môžete svoje línie buď jemne schovať, alebo ich, naopak, „vytuningovať“. Preto som zvolila tú druhú možnosť – nech je všetko vidno.
Súdna sieň je stále na obrazovkách. Pozeráte ešte aj dnes staré časti? Ako ich s odstupom rokov hodnotíte?
Keď seriál vrátili do vysielania o 17:50, pár podvečerov som si k nemu sadla. Pri niektorých dieloch som si povedala, že to boli riadne trapošiny – uznávam. Vtedy to však fungovalo. A potom som videla diely, pri ktorých som si hovorila, že sú neuveriteľne dobré a vtipné. Pri jednom som sa výborne bavila a potom som si uvedomila, že scenár som písala ja. Už som si ho vôbec nepamätala, takže som sa normálne nasmiala na vlastnom scenári.
Písali ste scenáre ku všetkým dielom?
Nie. Bolo nás päť scenáristov, takže každý písal len časť.
Čím si vysvetľujete, že reprízy Súdnej siene majú stále vysokú sledovanosť?
Uvedomila som si, že vôbec neprekáža, koľko času uplynulo. Samozrejme, vidíte tam vizuálny zub času – scénu, strih a podobne. Ale vôbec to nevadí, pretože rozhodujúci je príbeh. Väčšinu príbehov sa podarilo vystavať tak, že keď ich začnete pozerať, chcete vedieť, ako sa skončia.
Ako sa dnes pozeráte sama na seba na obrazovke?
Dnes už úplne v pohode. Keď som sa však prvýkrát videla v televízii, bola som v šoku. Nie som profesionálna herečka a keď začal diel, v ktorom som účinkovala, mala som pocit, že dostanem tachykardiu. Hovorila som mužovi, nech zháňa defibrilátor. Je to podobné, ako keď prvýkrát počujete svoj reprodukovaný hlas. Hovoríte si: „Takto predsa nevyzerám!“ V zrkadle som pekná, takmer štíhla a mladá, ale televízna kamera je predsa len trochu iná. Dnes už som si na to zvykla.
V nedávnej minulosti ste otvorene hovorili aj o liečbe obezity. Ako ju s odstupom času hodnotíte?
Rada skúšam rôzne diéty a projekty. Táto liečba mi nespôsobila žiadne výrazné vedľajšie účinky. Dnes sa snažím robiť v tejto oblasti aj osvetu. Ak má niekto chronický problém s obezitou, dlhodobú nadváhu a pridružené diagnózy, nemal by sa liečby báť. Lieky predsa nie sú na to, aby stáli vo vitríne, ale aby pomáhali ľuďom s diagnózami. A obezita je diagnóza. Som rada, že sa o tom dnes oveľa viac hovorí, rovnako ako o tom, do akej miery je spoločensky prijateľné hodnotiť človeka podľa jeho zovňajšku.
Pokračujete v tejto liečbe aj dnes?
Momentálne chudnem trochu iným spôsobom. Minulý rok som prekonala infekčnú žltačku, čo bola pre organizmus veľká záťaž, a opäť som dosť pribrala. Teraz sa pomaly dostávam späť do svojho rytmu. Liečbu som užívala približne dva roky s dvoma menšími prestávkami a môžem ju odporučiť. Ale vždy zdôrazňujem: iba v spolupráci s lekárom. Žiadne pokútne nakupovanie cez internet. A nestačia iba injekcie. Postupne treba upraviť aj životný štýl a pridať pohyb. Je jedno, aký – pokojne začať aj jednoduchým zdvíhaním nôh na stoličke. Dôležité je začať a liečbu kombinovať s pohybom.
Koľko kilogramov sa vám pred ochorením podarilo schudnúť?
Štyridsaťpäť kilogramov. Ale bolo to za dva roky. Niečo som potom opäť pribrala.
