Zmenil sa váš pohľad na Tunisko po tom, čo ste tam pobudli dlhší čas a navyše nie v hoteli, ale v rezidenčnej štvrti, kde bývajú domáci?
V priebehu dvoch mesiacov, počas ktorých som bývala v prenajatom byte v meste Súsa, som sa tam cítila dobre a bezpečne. Nie všetky skúsenosti boli iba príjemné, no nebolo to strašné do takej miery, že by som tam nemala túžbu cestovať znova. Stále je mi sympatické, že hoci sú Tunisania biedni až chudobní, sú srdeční. Magické sú tam farby, vône a celková atmosféra.
Čo nepríjemné sa vám prihodilo?
Bola som v banke, chcela som si zameniť peniaze, a kým som sa dostala na rad, povedali, že hotovosť nemajú. Na Slovensku už také niečo ani hádam nie je možné. Alebo mi niekoľkokrát na poslednú chvíľu preložili v škole vyučovanie. Prípadne som ráno športovala na pláži a narazila som na muža, ktorý sa správal podozrivo. V Tunisku je problém aj s túlavými psami. Raz sa ku mne blížila svorka, ale, našťastie, jeden z miestnych ju odohnal.
Viacerí Slováci žijúci v zahraničí sa realizujú v turizme ako sprievodcovia a sprevádzajú Slovákov. Vy ste nerozmýšľali nad tým, že by to mohla byť cesta, ako vo vašej obľúbenej krajine tráviť ešte viac času?
Delegátku by som asi robiť mohla, sprievodkyňu sotva, pretože na to sú oveľa prísnejšie podmienky. So svojím temperamentom si však neviem predstaviť, že by som sa starala Slovákov, ktorí vedia byť niekedy pomerne problematickí. Pokojne by sa mohlo stať, že by som sa uchýlila k „prevýchove“ (smiech).
Keď ste doma oznámili, že chcete stráviť dva mesiace v Tunisku, čo na to manžel?
Sme spolu 33 rokov a jeden pre druhého chceme to najlepšie, preto to pochopil. Máme malého psíka, o ktorého sa treba starať, takže prirodzene zostal doma. Navyše, nevedela som, aký druh skúseností budem mať. Ak by sa vyskytli nepríjemnosti, nechcela som, aby im bol vystavený. Ja totiž s problémami nemám problém, dokonca ich mám rada, považujem to za príjemné spestrenie všednosti.
Znamená to, že na riešenie problémov doma ste vy?
Áno, a manžel vytvára zázemie, stará sa o dom, domácnosť a o mňa (smiech).
Rozumiem tomu správne, že ste dominantnejšia?
Môže sa to tak javiť, ale keby ste boli u nás doma, videli by ste, že dominantný je môj muž a ja som pri ňom len také mačiatko (smiech).
Svojím temperamentom ste medzi Tunisanov zapadli viac ako medzi Slovákov?
Neviem to takto povedať, ale nemám problém byť prijatá aj v inej kultúre. Ak som si niekedy myslela, že na Slovensku strhávam na seba pozornosť preto, lebo ma ľudia poznajú z televízie, v Tunisku som pochopila, že to tak nie je. Skrátka, mám niečo, čo iných ku mne priťahuje a vďaka tomu dokážem vytvárať vzťahy rýchlo a nepovrchne.
Ako vás ovplyvnili tamojší domáci?
Som vnútorne oveľa pokojnejšia. Prijímam veci, ako idú. Ich časté „inshallah“, v preklade ak Boh dá, znamená, že veciam nechávajú voľný priebeh. Nestresujú sa, keď nemajú peniaze, keď sa veci vyvíjajú inak, než by si priali. Inšpiráciou je i to, na akom piedestáli majú svoju rodinu. Udržiavajú a chránia ju. Napríklad obývačky majú obrovské ako výrobné haly, aby sa v nich mohli všetci stretávať. Väčšinou majú tri a viac detí, pretože to je pre nich pravé šťastie a bohatstvo, nie majetky.
Na Slovensku školíte dospelých, ste mediátorkou, takže pomáhate ľuďom riešiť ich problémy. Zverujú sa vám so svojimi starosťami aj tuniskí priatelia a známi?
Nie, ich mentalita je trošku iná. Tam si ani v rodine nehovoria, keď je niekto chorý. Neznamená to, že mi o sebe nič nepovedia, ale určite nie v štýle, aby som im radila.