Jeho vtedajšia realita bola vzdialená od života profesionálneho športovca. V rozhovore sa spomína aj detail, ktorý možno najlepšie ukazuje, aký veľký bol rozdiel medzi jeho vtedajším životom a tým, čo prišlo neskôr: „Keď si chudobný alebo naozaj nemáš ani čo jesť, ani pomaly veci na seba, tak najkrajšie na tom je, že ťa to oslobodí od všetkého.“ V jeho prípade totiž postupne vznikol zvláštny pocit, že už nemá čo stratiť: „Ja už nemám čo stratiť. Veď ja už som stratil naozaj všetko.“
Strach, hanba a otázka, čo si myslia ostatní
Ďurica priznáva, že strata domova naňho pôsobila aj psychicky: „Je to čas puberty, šestnásť, sedemnásť rokov a prvý takýto väčší kontakt so strachom.“ Vtedy mu jeden človek povedal vetu, ktorú si zapamätal na celý život: „Ak v živote stratíš niečo, buď vďačný, že si nestratil veľa. Ak v živote stratíš veľa, buď vďačný, že si nestratil všetko. Ak v živote stratíš všetko, buď vďačný, že už nemáš čo stratiť.“ Táto myšlienka sa mu podľa vlastných slov v živote zopakovala ešte raz.
