Narodili ste sa jednému z našich najznámejších režisérov. Videlo jeho odborné oko už v detstve to, čo dnes vo vás vidia režiséri, ktorí vás obsadzujú? Videl vo vás herečku?
Určite nie. Možno ju ani nechcel vidieť, pretože vedel, aké je to povolanie ťažké. Navyše vedel, čo bude znamenať, že som jeho dcéra. Že si ľudia budú myslieť, že všetko dostávam protekčne. Zároveň poznal herecký svet. Uvedomoval, že nie je jednoduchý, že je v ňom veľa ega a že človek je vlastne stále na nule. Nič nemá isté. Dnes niečo hráte a zajtra nemusíte robiť vôbec nič.
Počúvate dnes teda niečo také ako – ja som ti to hovoril. Alebo je predsa len rád, že ste si išli za svojím?
Na to by ste sa, samozrejme, museli opýtať jeho, ale myslím si, že je rád. Bolo obdobie, keď si tým nebol istý. Ale to som si nebola ani ja... (úsmev). Myslím si však, že dnes je na mňa hrdý. Nehovorí to často, ale cítim to. A je to krásne! Keď mi mama alebo otec povedia, že sú na mňa pyšní, je to pre mňa asi to najdôležitejšie.
Od iných v brandži pritom dostávate jeden kompliment za druhým. Režisérka Alexandra Makarová, s ktorou ste vlani nakrútili film Perla, o vás povedala, že máte „nedefinovateľnú kvalitu“. A len tie najlepšie ohlasy ste mali aj za rolu manželky Mikuláša Černáka v dvojici filmov o niekdajšom šéfovi slovenského podsvetia. Sama si pamätám, že som vás tam úplne prestala vnímať ako herečku a sledovala som len postavu, ktorú ste hrali...
To sa veľmi dobre počúva. Presne pre toto to robím. Keď stretnem človeka, ktorý mi povie, že moja práca má zmysel, dodá mi to silu. Naše povolanie má na Slovensku veľa prekážok, predsudkov a vecí, ktoré nie sú jednoduché. Ale keď počujem, že to, čo robím, má odozvu, tak si poviem: Dobre, malo zmysel aj to, že som opäť chvíľu nebola so svojimi deťmi.
Vy tým postavám ale dávate nielen čas, ale doslova samu seba… To musí byť veľmi náročné.
Inak to robiť neviem. Zároveň je to ale istý druh „win-win“ situácie. Keby mi nedávali postavy, v ktorých mám čo hrať a do ktorých sa môžem ponoriť natoľko, že divák vidí postavu a nie mňa, asi by to tak nefungovalo. Sama by som nebola rada, keby som stále padala len do tých istých vôd a jednoduchých postáv. Potrebujem v práci dobrodružstvo.
Myslím, že vám ho režiséri doprajú až-až. Vaša postava v aktuálnom krimiseriáli Jednotka Jastrab je na úteku pred políciou v zahraničí, v už spomínanej Perle hráte rovnako utečenkyňu, tentokrát mamu s dcérou, ktorá emigrovala za socializmu do Rakúska, čo vtedy znamenalo definitívny krok. Ona sa však rozhodne kvôli dcérinmu otcovi na falošné doklady vrátiť, lebo sa dozvie, že je vážne chorý. Tým mohla prísť o všetko – dcéru, slobodu aj život. Dokázali ste si to vôbec predstaviť?
Som postkomunistické dieťa. Narodila som sa ešte za socializmu a mala som päť rokov, keď sa skončil. Samozrejme, nezažila som jeho najväčšie hrôzy, ale moji rodičia mi o tom veľa rozprávali. Zároveň ale priznávam, že si človek v podstate nechce pripustiť, že by sa niečo také extrémne, ako sa deje Perle, mohlo stať aj jemu. Moja postava tam totiž prežíva nesmierne ťažké chvíle. Urobí pritom veľa chýb. Pre niekoho môže byť naivná, pre niekoho možno dokonca hlúpa, ale pre mňa je nesmierne inšpiratívna práve tým, ako veľmi chce žiť. Riskuje a napriek všetkému je neuveriteľne odvážna.
Vy ste jej ťažký život odohrali, ale práve režisérka filmu ho ako dcéra emigrantky zažila… Bola to pre vás o to väčšia zodpovednosť?
Bola. Všetci na pľaci sme cítili, že je to film o niečom, čo sa niekoho zo štábu dotýka osobne. A vtedy je tá práca úplne iná. Akoby sme cítili, že to nesmieme pokaziť. Vedeli sme, že je tam človek, ktorému na tom nesmierne záleží, pretože do scenára vložil kus seba, svojich rodinných tráum. Keď si príbeh dokážete spojiť s niekým konkrétnym, je zrazu silnejší.
A potom prišiel Jastrab, a vy ste pokračovali v podobnej emócii – strach, útek, a napriek tomu chuť žiť. Nemali ste pocit, že už je toho dobrodružstva aj na vás priveľa.
Práve naopak! Dokonca sme tam mali kaskadérske kúsky, ktoré som robila sama, bez dablérky. Povedala by som, že dobrodružstvá doslova vyhľadávam. Možno preto, že môj vlastný život je veľmi pekný a stabilný. Pre mňa je najhoršie dostať úlohu, v ktorej nemám čo hrať – mám tam iba byť, nejako vyzerať a hovoriť text. To vlastne ani neviem. Našťastie ma do takých postáv ani neobsadzujú. Väčšinou dostávam charakterové úlohy a nesmierne si to vážim.
