Myslím, že nie. Ale museli by ste sa to opýtať ich. Snažím sa však prácu nechávať v práci. A ak si ju aj nesiem domov, tak iba vo svojej hlave. Nechcem ju vkladať do nášho rodinného života. Skôr teda vidia to, že nestíham upratovať a variť… (smiech) Keď mám intenzívne nakrúcanie, nevyzerá to doma práve tip-top a mňa to potom strašne štve, pretože mám pocit, že by som mala zvládať všetko.
A potom prídu klasické ženské výčitky – že doma to vyzerá tak, ako to vyzerá a deti zase jedia fastfood?
Samozrejme. Našťastie moje deti fastfood neznášajú, v takých dňoch máme skôr veľa cestovín. Ale môj muž veľmi dobre varí, takže domácnosť rozhodne nestojí iba na mne. Cítim však, že od žien sa toho strašne veľa očakáva. Alebo si toho možno nakladáme veľa samy – máme totiž pocit, že aj keď veľa pracujeme, musíme mať úplne pod kontrolou aj domácnosť. Až si niekedy hovorím: A prečo vlastne? Nemusí byť všetko na sto percent. Lenže to je asi moja nátura. Stále mám pocit, že musím byť stopercentná.
Podľa mňa už teraz ste… Je v tom čiastočne aj potreba dokázať otcovi, že do hereckého sveta patríte? Alebo skôr sama sebe?
Všetkým. Sama sebe, otcovi, kolegom… Keď som ešte počas školy začala hrávať v Astorke, veľmi som to cítila. Otec tam kedysi pracoval a neskôr sme tam dokonca robili spolu. A ja som mala pocit, že všetkým musím dokázať: Áno, naozaj som hodná toho, aby som tu s vami skúšala. A pritom som si sama veľmi neverila. Vlastne si úplne neverím ani dnes. Postupne som však pochopila, že nemôžem na seba stále takto tlačiť.
Na začiatku ste museli? Stretávali ste sa s tým, že ste v hereckom prostredí neboli Rebeka, ale jednoducho „Polákova dcéra“?
Stretávam sa s tým v podstate dodnes, ale dnes to už neprežívam negatívne. Ľudia, samozrejme, stále vedia, že môj otec je režisér, ale nemyslím si, že by sa na mňa niekto pozeral ako na niekoho protekčného. Za ten čas – je to už takmer dvadsať rokov, čo túto prácu robím – som podľa mňa ukázala, že je za tým niečo iné. Kedysi som sa však s poznámkami o protekcii stretávala. A mnohokrát to bolo ťažké. Vyústilo to až do toho, že som mala pocit, že všetko musím robiť nie na sto, ale na dvesto percent. Chcela som všetkým ukázať, že na to naozaj mám.
Takže priezvisko vám skôr komplikovalo život?
Až tak by som to asi nepovedala. Niektoré dvere sa mi možno otvorili jednoduchšie. Ale keď už som cez ne vošla, svoju prácu som musela odviesť sama.
Tak trochu ste pochopili, prečo vás otec od herectva odrádzal? Respektíve, dnes už premýšľate aj vy, že by ste pred podobným povolaním raz chceli ochrániť vlastné deti?
To nie. Navyše, keď ich teraz pozorujem, mám pocit, že by im niečo také ani nenapadlo. (smiech) Ale samozrejme, všetko sa môže zmeniť. Keď som bola dieťa, ani na mňa by nikto v živote nepovedal, že raz budem chcieť byť herečkou. A viem, ako teraz svoju prácu veľmi milujem. Takže ak by svoje budúce povolanie milovali rovnako, samozrejme, že by som im ho dopriala.
Ste ale poriadne premiešaná umelecká rodina – vy, váš partner, ktorý je výtvarníkom, starí rodičia... Vidíte už aj na deťoch sklony k nejakému druhu umenia?
Zatiaľ v nich vidím – a snažím sa v nich prehlbovať – najmä umenie žiť. Myslím si, že to je najpodstatnejšie. Aby z nich vyrástli dobrí ľudia, ktorí budú nejakým spôsobom ukazovať dobro a šíriť ho medzi ostatnými. Pretože to chýba. Veľmi chýba.
