Určite. Moja rodina je na prvom mieste a vždy na prvom mieste aj bude. Snažím sa s ňou tráviť najviac času, ako sa dá. A myslím, že moja predstava o tom, akým otcom by som chcel byť, sa naplnila.
Keď sa ešte na chvíľu vrátim ku Kavej 2, celý dej bol svojím spôsobom o hľadaní lásky. Filmová Veronika, ktorú ste tak efektne poslali k vode, totiž akoby na ňu prestala veriť. Vy ste šťastne zadaný, ale čo dnešní mladí, myslíte si, že je pre nich ťažšie nájsť toho pravého?
Úprimne? Som rád, že som vyrastal v čase, keď neexistovali sociálne siete. Dnes totiž máme pocit, že sa stretávame a sme neustále v kontakte, pritom sa často bavíme iba virtuálne. Akoby sme postupne upúšťali od osobných stretnutí. A potom mladí ľudia nevedia komunikovať, ani randiť. Chalani netušia, ako sa správať k dievčatám, dievčatá zase k chlapcom. Je to zvláštne. Pritom sa nemusíme vracať do minulosti, len by vzťahy, podľa mňa, mali byť opäť viac o rozhovore z tváre do tváre.
Vy ste sa so svojou manželkou našli skôr, než zoznamovanie začali riadiť aplikácie. A keď sme sa rozprávali naposledy, priznali ste, že láska ide aj cez žalúdok...
Som o tom presvedčený. Jedlo má totiž úžasnú vlastnosť – spája ľudí. Variť spolu, jedávať spolu a pri jedle sa rozprávať... Bez toho si fungujúci vzťah ani veľmi neviem predstaviť. Stále nám funguje kuchársky tandem, hoci moja žena varí viac než ja. Vie to oveľa lepšie, jedlo dokáže výborne dochutiť a varenie ju zrejme aj viac baví.
A čo keď zostanete s deťmi sám? Zachraňuje to donášková služba…?
To vôbec nie. Navariť viem a keby sme sa ocitli niekde, kde by som musel variť iba ja, od hladu by sme určite nezomreli. Len v tom nemám takú vášeň ako moja žena.
Ale označujete sa za pôžitkára. Kedy sa z chlapca, ktorého bolo treba do jedla presviedčať, stal človek, ktorý si ho chce naplno vychutnať?
V živote som mal obrovské šťastie, že moja mama, babka a vlastne všetky ženy okolo mňa varili rady a veľmi chutne. S láskou spomínam najmä na babku, ktorá pracovala ako kuchárka v materskej škole. Do mlieka, ktoré sme dostávali, mi vždy tajne prisypala trochu granka, ktoré si kvôli mne nosila z domu. A z kakavka mi zase opatrne stiahla kožu, pretože vedela, že ju neznášam. Dalo by sa teda povedať, že sklony k pôžitkárstvu som mal už v škôlke. Ozajstným pôžitkárom som sa však stal až vtedy, keď som začal žiť so svojou ženou. Museli sme si začať variť, neskôr sme spolu čo-to precestovali a veľa ochutnávali. Prišlo by mi ako strašná škoda jedlom sa iba nasýtiť. Radšej si ho patrične užijem.
Čo teda varíte, keď varíte vy?
Mojou špecialitou sú palacinky, lievance a rôzne sladké jedlá. Palacinky vyhadzujem do vzduchu, takže deti z toho majú šou. Našťastie nepadajú kade-tade po kuchyni, ale naspäť do panvice, presne tak, ako majú. (úsmev)
Pamätáte si podobnú radosť z jedla, alebo vôbec zo života aj z detstva? Ak zostaneme pri kulinárskej terminológii – ako vám chutilo?
Úžasne. Hrávali sme sa v lese za naším domom alebo na ulici, po ktorej vtedy prešlo možno jedno auto za hodinu. Boli to naše bezpečné ihriská a nič nám nechýbalo. „Drvili“ sme futbal či basketbal, stavali bunkre, robili si hojdačky na stromoch a naháňali sa po nekonečných poľných cestách. Dnes už ani na dedine veľmi nevidíte deti hrať sa s loptou na ulici. Z toho mi je trochu smutno.
Dá sa teda vôbec podobné detstvo dopriať aj dnešným deťom?
Snažíme sa o to. Deti často chodia k mojim rodičom do Ivanky, kde môžu byť na dvore. Naši majú psíka, zvieratá a máme aj farmu s koňmi, takže sú s prírodou späté. Nie tak intenzívne ako ja, pretože ja som v takom prostredí vyrastal, ale trávime tam veľa času. Podobne ako na chalupe v horách, kde nemáme signál. Telefón sa tak odloží a žijeme obyčajný rodinný život bez techniky.
Stačí to aj dnešným deťom, alebo ich k tomu musíte ťahať od mobilov?
Vôbec ich neriešia. Matilda má sedem rokov a Adam tri a pol. Vedia, že telefóny máme, ale zároveň chápu, na čo ich používame. Vedia, že tatino ich potrebuje na prácu, pretože mu môžu zavolať, že má prísť na nakrúcanie skôr alebo neskôr. Videá ani rozprávky na mobiloch nesledujú. Keď sme niekde mimo domu, občas im pustíme rozprávku na počúvanie. A každý večer im čítam.
Matilda už ale zrejme vidí, že niektorí spolužiaci telefóny majú...
Keď mi povie, že nejaké dievčatko telefón má, vysvetlím jej, že iné dievčatko alebo chlapec ho zase nemajú. Mám pocit, že keď sa veci deťom normálne vysvetlia, dokážu ich pochopiť.
Takže, ak by som sa raz spýtala na chuť detstva ich, čo by ste chceli, aby odpovedali?
Bol by som rád, keby si raz spomenuli, že sme spolu varili, rozprávali sa, hrali sa a dokázali sme žiť obyčajný krásny život. Dúfam, že im chutí.
