Život ho naučil, že medzi dobre obrátenou palacinkou, fungujúcim manželstvom a hereckou kariérou nie je až taký veľký rozdiel. Všetko si žiada správne načasovanie, trochu odvahy a schopnosť zachrániť situáciu, keď sa niečo začne pripaľovať. A pri tom všetkom úspešný herec Braňo Deák (43) navyše pochopil, že život nemusí byť dokonale naaranžovaný, aby chutil. Stačí, keď si k stolu sadnú spolu tí správni ľudia.
Máte za sebou premiéru očakávanej dvojky filmu Kavej, v ktorom máte úžasný úvod, ale tým nielen začínate, ale aj končíte… Dostali ste už niekedy kratší scenár?
Dobrá otázka! Keď tak nad tým rozmýšľam, myslím, že nie. Skutočne to bolo moje najkratšie účinkovanie v čomkoľvek.
Nedalo sa s tvorcami nejako vyjednávať, aby vás vo filme nechali aspoň o niekoľko minút dlhšie?
(úsmev) Bohužiaľ... Scenár už bol napísaný a nebolo v mojich silách s tým niečo urobiť.
Napriek tomu ste dostali scénu, na ktorú sa nezabúda. Váš hrdina prichádza za ženou so slovami: „Prišiel som ťa požiadať... o rozchod!“ Rozumeli ste mu, prečo to urobil práve takto?
Je to komédia, takže je úplne v poriadku, že sa kreatívny človek, ktorého stvárňujem, rozíde so svojou láskou práve takýmto spôsobom. Pripraví si veľké gesto, veľké entrée k celému rozchodu. Obyčajný rozchod by sa k nemu skrátka asi ani nehodil.
Dokázali by ste takéto veľkolepé ukončenie vzťahu oceniť aj v realite? Nehovoriac o tom, keby ste boli tým opúšťaným...
Človek by si asi povedal: „Wow, klobúk dolu.“ Samozrejme, zároveň by to bolo smutné. Ale rozchody sa v živote dejú. Asi každému sa počas života stane, že nejaký vzťah nevyjde. Hoci to zrejme nekončí takto veľkolepo.
S Jankou Kovalčikovou ste pritom vo viacerých projektoch hrávali zamilované dvojice. Nebolo zvláštne prísť tentoraz iba preto, aby ste jej dali kopačky?
Práve v tom to bolo zaujímavé, že to bol presný opak toho, na čo sme boli zvyknutí. A vďaka tomu to bolo vtipné. Vo filme je, skrátka, dovolené všetko.
Zaujímavé bolo aj to, že ste doteraz hrali hlavne v nekonečných seriáloch, a zrazu prišla najkratšia filmová postava. Mimochodom, nechýba vám dnes projekt, v ktorom by ste zase fungovali niekoľko rokov, ako kedysi s Oteckami?
Po Oteckoch prišla Hranica, ale tá nemala také dlhé trvanie. Potom som účinkoval v Nemocnici, ktorú sme nakrúcali plus-mínus tri roky. To už sa približovalo k Oteckom, ale tých zatiaľ nič neprekonalo.
Ani slávu, ktorú vám priniesli. Pamätám sa, že keď ste ako herecký tím prišli na nejakú akciu, ľudia kvôli vám doslova búrali zábrany. To už sa asi človek cíti tak trochu ako v Hollywoode… Nezakrútila sa vám z toho hlava?
Bolo to naozaj úžasné a bolo to niečo extra. Ale nezbláznil som sa z toho. Už predtým som hral výrazné úlohy, vďaka ktorým ma ľudia spoznávali na ulici. Stál som teda nohami pevne na zemi, hoci niekedy sa stáva, že človek takú popularitu neunesie. Mne vďakabohu nie.
