Roky pribúdajú všetkým rovnako a hovorí sa, že je to jediná spravodlivosť. Ona akoby však bola výnimkou. Moderátorka Soňa Müllerová (64) má dve dospelé deti, dokonca už aj vnučku, ale vzhľad, ktorý dáva človeku pocit, že s dcérou sú skôr sestry. A viac ako o spomalení, ktoré ohlásila, lebo si chce seniorský vek organizovať podľa seba, máme chuť spýtať sa, či má elixír mladosti a kde ho má ukrytý… Nebol teda čiastočný ústup z obrazovky zbytočný?
Keď sme sa rozprávali pred pár rokmi, spomenuli ste, že k práci v televízii ste sa dostali úplne náhodou. Študovali ste francúzštinu a slovenčinu a popritom hrávali divadlo U Rolanda. A na jednej skúške kamarátka len tak prehodila, že v televízii je konkurz na hlásateľky. Hneď vám bolo jasné, že to musíte skúsiť?
Vôbec nie. Nikdy som o televízii nesnívala, chcela som si len privyrobiť počas školy. A to, že ma zobrali, bolo jedno obrovské prekvapenie. Bola som dievčatko z dediny so sponkou vo vlasoch... No pomerne úspešne som do toho vhupla. Za pol roka som už hlásila Silvester, začala som moderovať. Stále som však bola len v externom kádri. Vtedy boli hlásateľky veľké hviezdy, v bratislavskom štúdiu ich bolo vždy len päť, uzavretý tím, ktorí sa veľmi nemenil. Ku koncu štúdia ale Alenka Heribanová otehotnela a šla na materskú a mne tak ponúkli možnosť ísť z externého miesta na interné. A už si ma tam nechali. Skrátka, šťastná náhoda.
S ňou prišla aj popularita, ktorá ešte znásobila, keď ste si našli rovnako slávnu lásku – speváka Richarda Müllera...
Nemyslím si, že sme sa považovali za slávnych. Vtedy sa to ani tak neprežívalo. Boli sme taký tvorivý pár, takže sme sa chytali príležitosti, ktoré v tých osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch prichádzali. A mali sme radosť, keď to malo úspech, ale nerobili sme to preto, aby sme boli slávni.
Nakoniec ale tá sláva prišla. V jednom rozhovore ste totiž prezradili, že najväčším prianím vašej dcéry bolo, aby sa narodila „neslávnym“ rodičom.
Áno, dnes si uvedomujem, že taký ten normálny rodinný život sme nikdy nemali. U nás nejestvovalo prísť z práce a byť spolu. Každá voľná chvíľa závisela od toho, či ja nemám službu a či Richard má alebo nemá koncert.
Neviem, či sa dá povedať, že teraz ste dcérino želanie splnili, lebo obrovskú popularitu vám už nikto neodoprie, v každom prípade ste sa rozhodli zvoľniť a nechať si v televízii menej vysielacích dní v Dámskom klube. Viem, že ste to takto cítili už nejaký čas. Bojovali ste sama so sebou, kým ste to dokázali povedať nahlas?
Vôbec nie, hoci je pravda, že som to zvažovala dlhšie, ale teraz som jednoducho cítila, že nastal ten správny čas. Mám toľko rokov, koľko mám, a uvedomila som si, že sa nechcem stále niekam ponáhľať. Prestala som si totiž veci užívať a skutočne ich prežívať. Všetko cezo mňa akoby iba preletelo. Mám napríklad rada časopisy a kvalitné rozhovory v nich. Lenže žila som taký rýchly život, že som si rozhovory vytrhávala a odkladala bokom s tým, že keď raz budem mať voľno, prečítam si ich. Teraz si hovorím, že ten čas prišiel. Už nemusím čítať iba vystrihnuté rozhovory, môžem si pokojne prečítať celý časopis. Chcem si jednoducho to, čo žijem, oveľa viac užívať.
Vidíte a na prvý pohľad to vyzeralo, že ste ho mali aj doteraz. Veď Dámsky klub trvá len 90 minút denne...
Málokto si uvedomuje, aký je to v skutočnosti kombajn. Jeden týždeň vysielate, ďalší pripravujete reláciu, obvolávate ľudí, vysvetľujete, chystáte si róbu, výbavu, oblečenie... A takto stále dokola 18 rokov. Nemáte priestor na to, aby ste si povedali: „Fú, je to za mnou!“ Jedinou výnimkou bolo leto, ale aj počas neho človek nevie čo skôr, dávala som dokopy administratívne veci, upratovala domácnosť, zásuvky, skrine a všetko možné…
Čiže samé povinnosti, medzi ktorými človek ani nevie ako a oslavuje jedny narodeniny za druhými...
Určite zavážil aj môj vek, starnúci rodičia, dokonca ma potrebuje aj môj starý pes, a vôbec celá rodina... Jednoducho som chcela zjemniť tempo. Ale som šťastná, že môžem v televízii zostať aspoň jednou nohou.
Jedna vec sú plány, druhá realita. Darí sa vám všetko, čo ste si predsavzali? Alebo si človek v istej chvíli bolestne uvedomí, že čas, ktorý premeškal, už nedobehne?
Vôbec to tak nevnímam, pretože sa nepozerám na to, čo bolo a čo sa už nedá dohnať. To už aj tak nezmením. Nechcem sa na to teda ani viazať. Pre mňa je dôležité žiť tu a teraz. A musím povedať, že už toto leto sa mi podarilo dopriať si kúpele s rodičmi. S otcom som sa na lavičke rozprávala tak, ako azda nikdy v živote, pretože sme na to predtým nemali čas. Aj vďaka tomu som v tom krásnom kúpeľnom prostredí prežívala doslova dojímavé, až romantické chvíle.
Nemajú rodičia a vôbec blízki, pocit, že ste sa kvôli ním obetovali?
Keď som sa mamy opýtala, čo si myslí o tom, že budem menej na obrazovke, veľmi spontánne mi hovorí - „Aspoň budeš viac s nami.“ A nezostalo iba pri jej slovách. Naozaj som ich začala viac volať k sebe: „Vieš čo, mami, nebudem stále iba ja chodiť za vami. Vezmete si taxík alebo po vás prídem, urobíme si spoločný víkend a užijeme si ho.“ Samozrejme, výlety prispôsobujeme ich možnostiam. Tatino je rád, keď sa niekam dostane na invalidnom vozíčku. Ale mamu som teraz zobrala na výstavu Van Gogh, pretože má také veci rada. A neuveriteľne sme si to užili. Niekedy si človek skrátka musí vedome povedať: Ak chcem mať zo života radosť, musím pre to aj niečo urobiť.
Nechcem zachádzať do súkromia vášho syna, ale predsa sa opýtam: zavážilo pri vašom rozhodovaní aj to, že ste sa stali starou mamou?
Áno, zavážilo. Som babička, ale môj syn nemá rád medializáciu a už vôbec nechce, aby bolo medializované jeho dieťa. Absolútne to rešpektujem.
Samozrejme. Už si teda užívate prvé týždne v novom tempe, nepristihli ste sa však pri tom, že vám práca chýba? Nestalo sa, že ste automaticky siahli po telefóne so slovami: „Tento človek je zaujímavý, toho by som mohla pozvať...“
Veď ja to robím stále. Tú prácu mám totiž stále rada. Mám rada vysielací adrenalín aj ľudí a televízne prostredie. Veď som v ňom už 44 rokov...
Ale už menej ako doteraz. Nezačalo vám chýbať, že toho nie je už toľko?
Nie, pretože nové vysielanie pripravujem celé leto. Povedala som si však, že hostia, ktorých si budem pozývať teraz, budú skutočné crème de la crème. Nebudem ich totiž potrebovať na 5 vysielacích dní, ale iba na 1 z 10, prípadne na 1 z 5.
Priznávam, že keď je človek s vami, otázky o seniorskom veku a dôchodku mu vôbec nejdú na jazyk, lebo sa k vám nehodia. Akoby ste totiž doma mali tajnú skriňu a v nej elixír mladosti...
(smiech) Nič také nemám. Do ničoho sa ani neštylizujem a nič nemám prerobené. Snažím sa vždy vyzerať najlepšie, ako je v danom okamihu možné. Vždy som sa rada pekne obliekala a parádila, je to pre mňa prirodzené. To je všetko.
Keď vás však vidím s Emou, občas mám pocit, že sa nepozerám na mamu s dcérou, ale na dve sestry. Súvisí váš mladistvý vzhľad aj s vnútorným nastavením? S pocitom, že človek má v duchu stále 30?
Svojej mame hovorím: „Mami, ja si neuvedomujem, že mám 65 rokov.“ A ona mne to isté, že neverí, že má 85. Ale je pravda, že aj Ema ma ťahá. Pri mne sa veľa vecí naučila a odkukala, no má vlastnú energiu. Je veľmi, veľmi talentovaná v rôznych oblastiach. Ešte sa v nich viac-menej iba orientuje a hľadá si svoju pozíciu. Aj preto ma inšpiruje.
Mňa fascinuje jej bezprostrednosť a úprimnosť.
Práve na tom si postavila imidž a je to fajn, pretože sa na nič nehrá. Keď je pekná, je pekná, inokedy vie byť nádherná a pokojne vie byť aj úplne obyčajná. Nemá problém ukázať sa aj neupravená. A to je taký výdych.
Nehrá nič ani čo sa týka vášho vzťahu. Otvorene priznáva, že si občas leziete na nervy, no zároveň za sebou plačete. Napriek tomu je v každom momente vidieť, ako veľmi si rozumiete.
Keď jej poviem: „Idem do Paríža na 6 dní a 6 nocí,“ hneď mi pripomenie: „Mama, minule si tu bola 5 dní a povedala si, že hotovo, že to stačí.“ A ja jej odpoviem: „No, ale to bolo minule.“
