Syn má jedenásť rokov a ešte pred niekoľkými týždňami bol presvedčený, že sa mu splnil veľký sen. Celé prázdniny chodil po byte s hlavou o čosi vyššie než zvyčajne. Dostal sa totiž na osemročné gymnázium a cítil sa takmer ako dospelý. Bol na seba hrdý. A my naňho tiež. Netušila som však, ako rýchlo môže radosť vystriedať strach. Každé ráno v tieto prvé dni sa pred odchodom chytá za brucho. Najskôr som si myslela, že je to len obyčajná detská nechuť vstať z postele. Malý ranný herecký výkon, aký občas predvedie každé dieťa. Lenže na tvári mu vidím, že on to nehrá. Je bledý, nerozpráva, pri raňajkách iba posúva lyžičku po miske. Akoby mu naozaj niečo zvieralo žalúdok. Keď som však pátrala, čoho sa bojí, iba pokrčil plecami. Vraj nevie. Nikto mu neubližuje. Nikto sa mu neposmieva. Chápem, že všetko je iné. Na prvom stupni bola pre neho škola miestom, kde sa cítil bezpečne. Pani učiteľka bola takmer jeho druhou mamou a on jej dôveroval. Keď niečomu nerozumel, zdvihol ruku a spýtal sa. Bez rozmýšľania, bez hanby, bez obavy, že otázka bude znieť hlúpo.
Na základnej škole bol ten šikovný
Gymnázium akoby bolo úplne iný svet. Učitelia sú prísnejší a zatiaľ cíti ich odstup. Keď niečomu nerozumie, bojí sa pohľadov spolužiakov, reakcie učiteľa, aj vlastného hlasu, ktorý by sa mu možno zatriasol. A tak radšej mlčí. Prvýkrát v živote sa pozerá na učivo a nerozumie mu hneď. V podstate je to normálne. Veď preto sa predsa chodí do školy. Na základnej škole bol však ten šikovný. Ten, ktorý vedel. Tu je jedným z mnohých. Mám teda čoraz intenzívnejší pocit, akoby si môj syn spolu s novými učebnicami priniesol domov aj otázku: Čo ak tu nie som dosť dobrý? Keď mi prvýkrát porozprával, ako sa v škole cíti, sedeli sme vedľa seba na posteli. Niekoľkokrát sa mu zlomil hlas. V očiach sa mu zaleskli slzy, no rýchlo žmurkol, aby ich zahnal. V tej chvíli som ho chcela objať a povedať mu, že už tam nikdy nemusí ísť. Že žiadna škola nestojí za jeho slzy ani za bolesť. Zároveň však viem, že ho nemôžem pred každým strachom schovávať pod krídla. Čo mám teda urobiť? Chce to viac čas ako len prvý týždeň, aby si zvykol, alebo už jeho telo volá o pomoc? Ešte nedávno totiž stál predo mnou hrdý malý gymnazista. Dnes tam je ustráchaný chlapec, ktorý čaká, či ho pošlem do školy, alebo zachránim pred svetom, ktorý si pritom sám vybral…
Odborníčka radí: Potrebuje reálny pohľad
Mama nechápe ako sa z nadšeného žiaka stal vystresovaný študent a má potrebu zasiahnuť. Lenže čo má podľa psychologičky PhDr. Evy Krkoškovej robiť, aby to nebolo zametanie cestičky, ktoré jej dieťa nepotrebuje?
Strach zo školy môže mať konkrétne príčiny, spočívajúce v nepríjemných zážitkoch. Tie dieťa dokáže vyjadriť. Ťažšie identifikovateľné sú abstraktné príčiny. V uvedenom prípade si chlapec najprv vytvoril predstavu gymnázia ako mimoriadneho úspechu, na ktorý bol veľmi hrdý. Následne pripísal škole nutnosť podávať mimoriadne vysoký výkon. Prijal nadmernú zodpovednosť za zvládanie učiva a obáva sa neúspechu a negatívnej spätnej väzby. Pozorujeme rozvoj perfekcionizmu s následnou sociálnou úzkosťou, ktorá sa aktuálne manifestuje bolesťami brucha. Nič však nie je stratené. Ťažkosti majú len krátke trvanie. Matka môže synovi pomôcť tým, že mu nastaví reálny pohľad na školu a vzdelávanie. A odľahčí jeho vlastnú prísnosť a náročnosť.
Ako pomôcť malému perfekcionistovi?
- Ukážte mu, že chyba nie je katastrofa. Perfekcionistické dieťa často nevníma chybu ako súčasť učenia, ale ako dôkaz vlastného zlyhania. Pomôžte mu pozrieť sa na ňu zvedavo: Čo môžeš nabudúce skúsiť inak?
- Pripomínajte mu, že zlá známka znamená iba to, že niečo ešte nevie – nie to, že je neschopné, lenivé či sklamalo rodičov.
- Pomôžte mu nastaviť hranicu „dosť dobré“ Perfekcionista môže jednu úlohu kontrolovať donekonečna, pretože nikdy nemá pocit, že je hotová. Dohodnite si primeraný čas, počet opráv alebo jasný cieľ.
