Keď prednedávnom sedel Felix Slováček v hľadisku Hudobného divadla Karlín na predstavení Ľadové kráľovstvo, vyšla mu slza dojatia, aký bol hrdý na svojho syna. Práve Felix junior mal na starosti hudobné naštudovanie a muzikál dirigoval. „Pamätám si, ako malý cvičil na klavíri. Keď tretíkrát zopakoval tú istú chybu, zozadu dostal odo mňa taký pohlavok, až sa čelom udrel o klavír. Vtedy som si povedal, že toto mu už nikdy nespravím,“ nešetril úprimnosťou počas rozhovoru 82-ročný český muzikant.
Stretávame sa v Prahe pri nedeľnom obede. Je nedeľa pre vás sviatkom?
Samozrejme. Otecko ešte predtým, kým spoznal maminku, študoval teológiu. Až potom prešiel na medicínu a stal sa z neho doktor. Mal teda veľa známych medzi farármi, kňazmi a nedeľu sme si doma ctili ako sviatok, chodili sme do kostola. Ako malý chlapec som miništroval, takže „Mea culpa, mea maxima culpa“, čiže „Moja vina, moja preveľká vina“ som ovládal. Mám úžasný vzťah k všetkých sviatkom všeobecne. Treba ich oslavovať. A čím je človek starší, tým viac si váži, že ešte môže oslavovať.
Aký nedeľný obed vám pripomína detstvo?
Mama bola vynikajúca kuchárka, často varila. V Zlíne, odkiaľ pochádzam, sme mali kolektívny dom, kde tiež skvelo varili. Občas sme tam zašli s rodičmi aj s bratom mladším o dva roky na nedeľný obed. Vždy som si dával ražniči alebo čevapčiči s tatárskou omáčkou.
Čomu sa brat venoval?
Celý život robil dopravného pilota. Prešiel všetkými typmi lietadiel. Ja som s ním bol napríklad v Bombaji, Kuala Lumpure, Singapure, Hanoji, New Yorku. Keď som ešte študoval na Janáčkovej akadémii v Brne, brat vtedy lietal pre československú poštu na linke Praha – Brno – Košice. Keď som potreboval zviezť do Prahy, počkal som ho na letisku a zobral ma na palubu ako poštu (smiech).
Bolo iné sedieť v lietadle, keď ste vedeli, že ho pilotuje brat?
Nikdy som sa nebál lietať, hoci brat mi stále hovoril, že nebol let, aby sa niečo neudialo. Aspoň v kokpite to takto vnímali. Vždy sa spoľahnem na posádku.
Kam ste leteli naposledy?
Bol som na dovolenke v Turecku. V máji sa chystám do Thajska.
Osláviť 83. narodeniny?
Asi áno. Myslím, že chlapci, s ktorými tam budeme, to nenechajú len tak.
Bude to pánska jazda?
Zatiaľ to tak vyzerá.
Aká je s vami dovolenka?
Zásadne si so sebou neberiem žiadne hudobné nástroje, lebo počas celého roka ich mám dosť. Dovolenka je teda plná oddychu, mám rád srandu, veselosť a dobré víno. A pijem podľa vzoru: „Nedáte červené, dajte aspoň biele.“ (smiech)
Ste rodák z Moravy. Zachovali ste si nejakú vlastnosť, ktorá je typická pre ľudí z tohto kraja?
Škoda, že nesedíme v Zlíne, hovoril by som úplne inak. Keď som tam, okamžite prepínam do nárečia. Príde to samo. Na Moravu chodím veľmi rád. Je to ako iná republika, ktorá s Českom nemá nič spoločné.
Vrátili ste sa tam aj s filmármi, ktorí o vás nakrútili dokument?
S kamerou sme boli v Zlíne, Kroměříži, v kostole, kde som miništroval a počas Vianoc som tam na klarinete hrával koledy. Ale s filmármi sme zašli aj do Brna, boli sme na Šumave a taktiež v Prahe. Bolo to nostalgické. Ide o celovečerný film, ktorý je už hotový a čoskoro uzrie svetlo sveta. Museli sme ho však aktualizovať, lebo počas nakrúcania umrela Anička. Aj ona v ňom účinkuje.
6. apríla bol rok, čo vaša dcéra navždy odišla. Ako sa váš smútok zmenil?
Je to strašné, no prekonávam to tým, že veľa pracujem. Muzika je na smútok ideálna. Keď sa to stalo, bol to šialený šok. Nedokážete pochopiť, keď vám dieťa umrie v náručí. Teraz mávam chvíle, že keď som už v posteli, „príde“ za mnou Anička. Poviem jej: „Anička, už je veľa hodín, choď tiež spať, prajem ti dobrú noc.“ V mysli sa s ňou rozlúčim. Veľakrát si spomeniem, keď som bol pri tom, ako jej oznámili, kedy umrie. Pre mňa ako pre otca to bolo hrozné počúvať a čo ona?! Mala tendenciu posledný rok si užiť, plnila si sny. Jedným z nich bola návšteva New Yorku. A tak som sám seba „oklamal“ a nahovoril som si, že dostala angažmán v niektorom z newyorských divadiel a je tam. Keby sa to totiž naozaj stalo, i tak by som ju videl málo. Aktuálne vyšla fotografická knižka o Aničke. Na konci je rozhovor s jej paliatívnou doktorkou. Nedokážem ho ani dočítať.
